Zábery z továrenského komína štátneho podniku Slovena na mesto Čadca sú úžasnými fotografiami. Predstavme si, aký výkon pán Golis vykonal, keď liezol bez akéhokoľvek istenia s ťažkým fotoaparátom po rebríku komína až na jeho vrchol.
Tam pomocou modulárneho statívu s vymeniteľnou hlavou približoval rôzne časti mesta a vytváral tieto fascinujúce zábery mesta z vtáčej perspektívy. Záber, ktorý vidíme, nám zachytáva starý závod Slovena a okolie. Čadčianska hornouhorská súkenná továreň vznikla v rokoch 1903 – 1904, pričom jej stavbu financovalo široké konzorcium akcionárov a najväčšiu záruku poskytli banky v Budapešti. Závod zažil najlepšie roky počas 1. svetovej vojny, keď vykazoval obrovské zisky, nakoľko vyrábal látky pre armádu. Po roku 1922 však výroba ustala a práca v hale stíchla. Tým, že bola výroba zrušená, zo závodu odviezli aj pôvodné stroje, ktoré putovali do Juhoslávie. Čadca mala s areálom svoje plány, avšak areál nebol jej vlastníctvom a vlastník ho nemienil predať. I preto chátral. Areál mal byť prestavaný na kasárne. Za 2. svetovej vojny vznikol tiež plán na jeho prebudovanie na internačný tábor pre Židov, k čomu nakoniec našťastie nedošlo.Prvé stroje po vojne boli do fabriky dovezené zo sliezskeho Manchesteru, čo bol neoficiálny názov mesta Krnov. Po prudkom rozvoji textilného priemyslu v 19. storočí sídlilo v tomto meste viacero textiliek. Po 2. svetovej vojne bolo z neho odsunuté nemecké obyvateľstvo, nakoľko sa nachádzalo v bývalých Sudetách, a tým pádom závody spustli. V rámci akcie „Koncentrácia“ (združovanie) a „delimitácia“ (rozdelenie a presun výroby) boli do mesta Čadca dovezené stroje, na ktorých sa spustila opätovná textilná výroba nášho závodu. Slávnostné otvorenie továrne prebehlo v máji 1946.
Továreň bola zaradená pod materský závod v Žiline, ktorý bol národným podnikom Slovena. Postupne začali v okolí starého závodu vyrastať nové budovy, ktoré mali zlepšiť pracovné, ale aj životné podmienky zamestnancov. Naproti závodu vyrástli bytové domy, ktoré možno nájsť aj na fotografii. Vidieť ich v strede záberu od cesty vľavo. Vedľa bytoviek vyrástol Spoločenský dom, ktorý organizoval kultúrne akcie pre zamestnancov, ale i pre širokú verejnosť.
Stravovanie bolo v areáli zabezpečené formou podnikovej jedálne. K dispozícii boli pre zamestnancov detské jasle, všeobecný podnikový lekár a podnikový stomatológ. Nezastavaný priestor v okolí ponúkal možnosť na rozšírenie výroby. Pri závode mal vzniknúť úplne nový kombinát na česanú priadzu. Priestoru bolo vôkol starého závodu dosť, problémom boli len peniaze. Postupne sa starý areál rozširoval o sklady, čím sa pomaly zvyšovala zamestnanosť.
V 70. rokoch bolo rozhodnuté, že nový vlnársky závod vyrastie pri starom závode. Základný kameň bol položený 9. 12. 1970. Výstavba vlnárskeho kombinátu bola ohodnotená na 600 000 000 Kčs. Samotnú výstavbu pán Golis aj zdokumentoval a na našom zábere sú to budovy nachádzajúce sa v ľavom dolnom rohu fotografie. Stavba bola odovzdaná v roku 1975, pričom sa závod Slovena Čadca zaradil medzi najmodernejšie textilné závody v strednej Európe, kde našlo prácu 1 700 ľudí. Najvyšší počet zamestnancov bol dosiahnutý v 80. rokoch, keď sa dostal na hranicu 2 000 ľudí.
V pozadí možno vidieť líniu novej štátnej cesty č. 11, ktorá v rokoch 1968 – 1970 preťala centrum mesta. Plynule nadväzovala na mostný objekt, ktorý prechádzal ponad tzv. Hlubinskú roveň. Lúky podelené medzami nad cestou v krátkom čase nahradilo sídlisko Žarec. To už bolo v čase fotenia vo výstavbe, avšak práce prebiehali len v spodnej časti dnešného sídliska.
Súčasný záber bol vyhotovený z dronu mojim kolegom a kamarátom Petrom Kvasnicom, ktorému zaň veľmi ďakujem.
Zdroje: Záber patrí do súkromnej zbierky Antona Laša. Informácie: Archív stavebného úradu mesta Čadca, Monografia mesta Čadca 2004, Pamätná kniha mesta Čadca do roku 1946.
