Záber zobrazuje miesto, ktoré každý z nás veľmi dobre pozná a ktoré behom posledných 57 rokov prešlo obrovskými zmenami. Na čiernobielej fotke, ktorú vyfotografoval pán Miroslav Golis, vidíme dvory domov na niekdajšej Mäsiarskej ulici.
Fotograf stál na kopčeku nad plotmi na mieste starého rímskokatolíckeho cintorína. Na tom sa prestalo pochovávať po vytvorení dnešného cintorína v centre Čadce. V knihe Albína Vrteľa, veľkého husľového virtuóza, ktorý sa narodil na Záplotí a ktorého rodičovský dom susedil s cintorínom, možno nájsť nasledovný opis z medzivojnového obdobia:
„Za zadným dvorcom nášho starého domu bol prastarý cintorín. Cinter sme ho volali. Starý cinter. Stačilo otvoriť malé dvercia v štekovom plote a už nás vítala široká rozkošatená storočná lipa. Vôňa jej kvetov sa liala priam mame do kuchyne a to tak nástojčivo, že neraz zastrela i arómu fazuľovej polievky, chystanej k obedu. Mala ich toľko, že ich nestačili pozbierať ani tí najhorlivejší zberači. V lete, v prežiarených slnečných dňoch jej príjemný tieň, pretkávaný chladiacim vánkom sa rozprestieral po mäkkej tráve. Dobre sa tu ležalo, najmä keď som si vyhľadal miesto na čítanie v priehlbinke bývalých hrobov. Tu i tráva bola mäkšia. O kúsok ďalej, zem už bola vyrovnanejšia, bez stôp dávnych, pradávnych smútkov a tráva bola pošliapaná od našich naháňačiek. Symbol niekdajšieho cintorína naznačoval len veľký drevený kríž, nachýlený starobou a dvoma hrdzavými šraubami pripevnený o betónový stĺpik. Cintorín postupne zarástol pichľavým krovím, medzi ním sa v jeseni kde – tu zjavovali lesné černice. Nestačili však dozrieť. Inde nás zase lákali zamatové trnky a hložiny. Húštie inak slúžievalo vždy aj za tajné skrýše, miesta, kam sme neraz chodievali „poza školu“. Z cintera bolo vidieť celé mesto. Ba ešte ďalej za obzor, kde sa už len modrasto črtali hrebene Beskýd. Závoj dymu, hadiaci sa smerom na Ostravu a občasný piskot lokomotívy oznamoval, že vlak sa blíži k Jablunkovskému tunelu. Iný zas uháňal ešte s väčším piskotom na Skalité, alebo hore k Makovu. Ten pomalý vláčik sme prezývali „makovská koza.“ I kostolná veža a pyšný mestský dom so svetelnými hodinami boli z cmitera akoby na dosah ruky. Ak kdesi horelo, už sme aj leteli na cintorín zistiť, odkiaľ šľahajú plamene. Na konci vojny sme stadiaľ počúvali dunenie kanónov a odhadovali vzdialenosť od bystrickej doliny.“
Mäsiarska ulica nebola veľká, stálo na nej okolo 10 domov avšak patrila medzi najstaršie ulice Čadce. Stála na nej Židovská škola, býval na nej pán Neufeld, ktorý v Čadci prevádzkoval Závod Carpatia, výroba sódoviek Čadca. Svoju dielňu a dom tu mal i pán Žilinčík, ktorý vyrábal kvalitný drevený nábytok. Koniec ulice uzatváral dom Ľudovíta Janotu, ktorý bol Čadčianskym starostom a výrazne sa zaslúžil o rozvoj medzivojnovej Čadce.
Ulica viedla tesne pri domoch, pričom z jej druhej strany tiekol potok Rieka. Na druhej strane potoka vidieť časti dvorov náležiacim k budovám na Hornej ulici. Dom so špicatou strechou vľavo stojí dodnes na Hornej ulici a v minulosti v ňom sídlil týždenník Kysuce. Za ním vyčnieva časť Simonidesovho kováčstva, na ktorého mieste je dnes parkovisko. V hornej časti fotografie vidieť v ľavom hornom rohu bývalé dôstojnícke bytovky, v ktorých dnes sídli firma Petramed a Mestská polícia Čadca. Spoza nich vyčnieva budova Okresného súdu s budovou starej väznice, v ktorej sídlil neskôr archív. Vpravo od súdu vidieť strechu bývalého Okresného úradu, pod ktorým vidieť budovu škôlky na ulici Fraňa Kráľa. Vpravo nad škôlkou vidieť strechu synagógy na Palárikovej ulici, ktorá v čase fotenia slúžila ako sklad potravín. Vpravo dole od synagógy možno vidieť šikmú strechu, ktorá patrila garážam DHZ Čadca. Tie stoja dodnes a sú miestom obchodíkov, pričom jeden z nich nesie názov U Hasičov.
Zdroje: Záber odfotografoval pán Miroslav Golis a patrí Štátnemu archívu v Žiline so sídlom v Bytči - pracovisko Archív Čadca, Spomienky pamätníkov, Monografia mesta Čadca 2004, citácia opisujúca cintorín s knihy Albína Vrteľa, Husle s dračou hlavou, vydavateľstvo PRINT – SERVIS 1996, str. 35 a 36.
