Osada Valangy, Klubina

A pritom stačí tak málo. Stačí uprieť svoj zrak na neďaleký kopec, kde pri troche šťastia človek uzrie stúpať biely opar, ktorý nevychádza z kopcov, ale z chalúp, ktoré tvoria výnimočné osídlenie regiónu Kysuce.

Valangy doslova pripomínajú žijúce praveké hradisko, orlie hniezdo, dotýkajúce sa hviezd. Pravdupovediac, ťažko by sme hľadali podobnú lokalitu v rámci regiónu Kysuce. Pred sebou nevidíte nič, iba kopec a les ukrývajúci toto mystické miesto.

V čom tkvie ich výnimočnosť? Valangy právom patria medzi naše najvyššie položené osídlenia. Avšak osada patrí medzi jedinečné nielen svojou nadmorskou výškou, ale i istou surovosťou prírody, odľahlosťou, samotou tohto miesta. Človek na tomto mieste nepochybne musí cítiť prítomnosť istej energie, záhadného ducha minulosti čo chce vypovedať svoj dávny príbeh každému, ktorý je ochotný počúvať.

My sme sa za týmto „duchom minulosti“ vydali z obce Oščadnica – Lalikovci. Auto sme nechali na parkovisku pod osadou Haladejovci a pešo pokračovali okolo Lalikovho potoka. Nečakajte tu žiadny spevnený povrch. Prekvapí Vás blato, kamene a dostatok vody na trase, teda najmä, ak sa tu vydáte ako my v mesiaci apríl.

Trasa je to však napriek všetkým úskaliam krásna (dĺžka 1,84 kilometra, prevýšenie 255 metrov). Alternatívou môže byť trasa cez osadu Haladejovci a Rovný vrch (dĺžka 2,77 kilometra, prevýšenie 275 metrov). Prístup do osady Valangy je samozrejme možný aj z opačnej strany kopca, teda z obce Klubina. Tu sa však už bavíme o inej dávke kilometrov a inom prevýšení.

Osadu Valangy nájdete v nadmorskej výške cca 880 metrov na severnom svahu vrchu Veľká Rača. Osídlenie obopína rovnomenná národná prírodná rezervácia.

A hoci sa oči osadníkov upriamujú do doliny obce Oščadnica, Valangy patria pod obec Klubina. Tento fakt sa aj v súčasnosti pomerne ťažko dostáva do povedomia ľudí. Mnoho z nich považuje vrchol Veľkej Rače i Valangy za územie obce Oščadnica. Súčasné mapy ale nepustia. História zvykne meniť názvy lokalít a osád. Táto „stará dáma“ to má jednoducho vo zvyku, nebojí sa rozdeliť veľké územia, ba aj štáty, ťažko proti nej bojovať. Pri putovaní históriou nikdy nesmieme zabúdať na súčasný stav. Minulosť sa väčšinou opakuje, spory o toto územie tu boli v minulosti a zjavne pretrvávajú dodnes.

Súčasné „spory o Valangy“ občas pripomínajú nešváry v skupinách o slovenských hradoch, ktorých nájdeme na sociálnych sieťach neúrekom. Často sa tam stretávame s názorom našich južných susedov, že hrady na území Slovenskej republiky nepatria Slovákom, ale Maďarom. Pýtame sa teda, ideme vrátiť slovenské hrady Maďarom?

Ale poďme my radšej späť na Valangy. V nasledujúcich riadkoch sa pokúsime čo najviac pootvoriť tajomné dvere minulosti tejto osady, ktorú v súčasnosti tvorí päť objektov a dve udržiavané studne. Nad osadou a v jej okolí ale badať viacero zaniknutých stavieb. Úlohu sprievodcu týmito miestami ochotne prijal náš priateľ Martin Kučerik z Oščadnice, známy tiež ako OutdoorMan.

Nedá sa inak, než ako vnímať Valangy a Veľkú Raču v akejsi symbióze, súzvuku, preto považujeme za potrebné aspoň máličko nazrieť aj do minulosti vrchu samotného.

Veľká Rača, veľká záhada spojená s dávnym názvom

Písomné zdroje siahajúce až do obdobia stredoveku nazývajú vrch „Hradnica – Hrádek“, ba čo viac, poznáme aj historický názov potoka, prameniaceho pod Veľkou Račou. Reč je o Klubinskom potoku, ktorý bol v minulosti označovaný ako „Hrádek – Hrádok“.¹

Z čoho ale vzniklo slovo „Rača“? Historik Mgr. Drahomír Velička, PhD. to vysvetľuje na príklade „Hradčan – Račan – Rača“.¹

Autor knihy Dejiny osídlenia Kysúc sa ďalej opiera o záznamy z roku 1325, kde Ján Petzold dostal do dedičnej držby opustenú lokalitu Krásno. Podľa listín sa toto miesto nachádzalo „ex alia parte aque Hreduh vocate“. Práve slovíčko „Hreduh“ považuje historik za deformáciu názvu „Hrádek“.¹

So zaujímavým názvom Veľkej Rače sa stretávame i pri metácii (ohraničovaní) Krásna (Krásna nad Kysucou) z roku 1417. Vrch sa v listine spomína ako „montis Hradnicza vocatum, ac Radcza“.² Iný zdroj uvádza „mons Hradnicha vocata ac Radcha“.¹

Z listiny je zrejmé, že sa istý čas používal dvojaký názov vrchu, Hradnica i Rača. Za mienku určite stojí aj opis krajiny, stretávame sa s ním v listine nasledovne.
„Ďalej prišli (ľudia vykonávajúci metáciu) k spomínanej južnej ceste a dobrej ceste po akejsi hore a cez vrchol tej hory nazývanej Hradnica a tiež Rača, na mieste kde je akási lúka, tu sa skláňa cez cestu a prechádza k potoku nazývanému Klubinský, kde označili hranicu.“²

Ťažko dnes už povedať čo stálo na vrchu Veľkej Rače. A či tam vôbec niečo stálo. Možno to bolo praveké hradisko, útočisko a vedomosť o tomto opevnenom mieste sa preniesla až do stredoveku, kde vrch dostal svoj názov „Hradnica – Hrádek“. Možno bol vrch využitý iba v stredoveku a stála tu strážna veža, prípadne menší drevený hrádok. Vďaka neustálej ľudskej činnosti na tomto vrchu a v jeho okolí, by preukázanie spomenutých opevnení bolo náročnou úlohou.

A trhali ju na kusy od nepamäti, dávne spory o Veľkú Raču

Veľká Rača v minulosti rozdiely medzi územím Klubiny a Oščadnice nerobila. Vrchu s nadmorskou výškou 1 236 metrov bolo po stáročia úplne jedno, kto pod ním pásol ovce, kravy, kosil lúky, či sušil seno, staval salaše a cholvarky. Ľudia ale takí ľahostajní neboli. Prečo sa minulosť stále opakuje?

Boli časy, keď Klubina patrila pod Strečianske panstvo a Oščadnica patrila Budatínskemu panstvu.¹ Jeden spor o valašské dávky, ktorý sa riešil medzi panstvami, poznáme z roku 1536. Pri riešení sporu vypovedal istý svedok Hricko, pochádzajúci z Belej. Hricko pásol stáda, ktoré patrili Jurajovi a Michalovi Horvátovcom v lese Rača. To však nebola jediná lokalita, kde Hricko pásol. Stáda hnal až po Krásno, Klubinu, Zborov, Blažejovec, Dedovú a Kamenný kríž (predpokladaná lokalita približne v centre súčasnej Oščadnice).¹

Oblasť Rače spomínajú svedkovia veľkého vyšetrovania aj v roku 1579. V tomto období bol jedným z vlastníkom Strečianskeho panstva Mikuláš Deršfi. Svedkovia vypovedali nielen o Rači, ale i o lokalitách s názvom Závozy, Oščadnica, U Kamenného kríža, Klubina a ďalšie. Na menovaných miestach sa pásol valašský dobytok a podľa svedkov lokality patrili Strečianskemu panstvu.¹

Ďalšiu zmienku o Rači nachádzame v súvislosti s valachom menom Kalina, ktorý pochádzal z Nesluše. Kalinovi patrili košiare, okrem iného, aj na Rači a v Klubine.¹

Kompromisná zmluva z roku 1583 rozdelila lokalitu „Rača“ na dve časti, polovice. Jedna polovica patrila zemepánovi Deršfimu, druhá Suňogovi.¹

Michal Mičian a Adam Kukučka z Klubiny si v roku 1685 prenajali pozemky v lokalitách Dedová, Príslop a Rača. Prenajímateľkou bola Zuzana Bakošová, vdova po Ladislavovi Vešelénim.¹

O aktivitách Zuzany Bakošovej, ktoré neskôr viedli k niekoľkým súdnym sporom, píše aj historik PhDr. Marián Liščák, PhD. Zuzana Bakošová sa ocitla v nezávidenia hodnej situácii. Nielenže ovdovela, ale jej zosnulý manžel Ladislav aj svokor František Vešeléni, patrili medzi odporcov panovníka Leopolda I. Teda obaja boli zapletení do viacerých sprisahaní a povstaní.³

Od vdovy Bakošovej v roku 1685 odkúpili do zálohu (80 zlatých) „územie od Príslopu Poľského dole po Rieku do Závozov a z druhej strany do Dier a to celé až do Dedoviek“ vyššie spomínaní obyvatelia Klubiny Adam Kukučka Jankov a Michal Mičian.³

Nesmieme opomenúť fakt, že v tomto období (koniec 17. storočia) patrilo celé územie Strečianskemu panstvu (Oščadnica aj Klubina).³
Napriek príslušnosti k jednému panstvu Klubinčania získali nemalú časť Oščadnice. Príslop Poľský môžeme zrejme považovať za Veľký Príslop (1 044 m n.m.), vrch, ktorý tvorí štátnu hranicu medzi Slovenskom a Poľskom. Závozy sú v súčasnosti vzdialené od Valangov sotva dva kilometre (vzdušnou čiarou).

Ak stotožníme lokalitu „do Dier“ so skalnými dierami (malými jaskyňami) pod hrebeňom Veľkej Rače, potom Adam Kukučka Jankov a Michal Mičian z Klubiny zabrali aj územie, kde sa dnes rozprestiera osada Valangy.

Jazvečie, Borsučie diery, tak zrejme opisuje skalné diery pod hrebeňom Veľkej Rače historik PhDr. Marián Liščák, PhD.⁴

Nie je isto náhoda, že jednu z ciest, ktorá vedie Tichou dolinou a Hlbokým, sme v Oščadnici volali „Do Borsuče – Borsuča“. Cesta Vás i v súčasnosti dovedie do osady Valangy a v podstate aj ku skalným dieram.

Menovaným Klubinčanom však územie nebolo cudzie, užívali ho už dávnejšie a panstvu „platili“ piatimi baranmi ročne. Toto „platidlo“ predstavovalo bežnú valašskú platbu.³
Zuzana Bakošová s vidinou finančnej zábezpeky odpredávala čo „jej pod ruky prišlo“, najmä kadejaké lokality Bystrickej doliny. Všetko sa to dialo v časoch, keď bolo celé Strečianske panstvo zabrané uhorskou kráľovskou komorou.³
Konanie Zuzany Bakošovej spôsobilo nezhody medzi obcami aj panstvami vo veci vymedzenia hraníc.3 Prípadný zisk z predaja si dlho neužila. Predpokladá sa, že zomrela v rozmedzí rokov 1696 až 1697. Jej svokrou bola známa Žofia Bosiaková.⁵

Časť zabraného územia, pôvodne patriace panstvu Strečno, získali dvaja bratia. Boli nimi Ján Jakub Löwenburg a Fridrich Löwenburg. Historik PhDr. Marián Liščák, PhD. uvádza, že lokality Stará Bystrica, Nová Bystrica, Riečnica, Oškerda, Pažite, Lutiše, Radôstka, Vadičov, Klubina a ďalšie sa už vtedy označovali názvom „dominiumTeplicka“.⁶
Panovník Ladislav I. dal toto územie spomínaným súrodencom v roku 1697.⁷

Takto sa postupne z panstva Strečno utvorilo panstvo Teplička. Pričom Oščadnica patrila Strečnu8 a Klubina Tepličke6, medzi týmito územiami stála Veľká Rača.

V roku 1748 prebiehal v obci Stará Bystrica súd, predsedajúcim bol Mikuláš Záhorak, úradník Trenčianskej stolice. Účastníkmi súdneho sporu boli aj zástupcovia panstiev Teplička a Strečno. Súd vypočúval štyroch svedkov, pričom všetci pochádzali z panstva Teplička a ich priemerný vek bol 69 rokov.³

Predmetom pojednávania bolo vypočúvanie svedkov vo veci užívania niektorých častí vrchu Veľká Rača, o ktoré viedli spor spomenuté panstvá a prislúchajúce obce Oščadnica (Strečno) a Klubina (Teplička).3 Svedkom boli položené štyri zaujímavé otázky.

V prvej otázke sa pýtali svedka či vie, že vrch Rača mali od nepamäti v držbe Löwenburgovci, a že nájom za využívanie vrchu (pozemkov) poddaní platia panstvu Teplička.3 Pripomíname, že bratia Löwenburgovci vlastnili panstvo Teplička.

Odpovedal svedok Michal Maruna z Terchovej (70 ročný), ktorý potvrdil vlastnícke nároky Löwenburgovcov na vrch Rača. Uviedol aj, že nájom sa vždy platil a platí sa i teraz panstvu Teplička. Zaujímavou informáciou Michala Marunu bolo, že si z mladosti pamätá salaš na Rači, kde sa pásli sedliacke aj panské ovce.³

Na Rači vraj pracoval istý Muran, majerský a bača z Terchovej. Svedok o týchto skutočnostiach vedel, pretože tam vykonával prácu valacha (pastiera) a žiadal Murana, aby mu ukázal hranicu, po ktorú môže ovce pásť.³

Muran všetkým novým pastierom povedal, že slobodne pásť môžu od „Príslopu Poľského dolu do riek smerom do Závozov až dolu k Dedovkám“. Upozornil ich však, aby už nechodili za rieku. Toto územie patrilo Oščadnici. Svedok Maruna ďalej uviedol, že bez obáv mohli pásť i „od Dedoviek až k Dieram“, jednalo sa o panskú pôdu. Sám Maruna tam pásol šesť rokov, bez námietok obyvateľov Oščadnice.³

Druhá otázka sa týkala pasenia panských oviec a panského salaša na Rači. A či sa skutočne vždy páslo „od Príslopu Poľského až po rieku do Závozov od Oščadnického a z druhej strany od Dier rovno dolu až do Dedoviek“.³

Na predmetnú otázku odpovedal svedok menom Jakub Matejčík, 68 ročný obyvateľ Starej Bystrice. Rovnako dosvedčil, že vrch Rača odjakživa patril Löwenburgovcom. Jakub Matejčík bol dokonca valašský vojvoda, teda spomína si jasne, že na vrchu Rača skutočne stál panský salaš s viac než tisíc ovcami i kozami. Podľa svedka sa o spomínané lokality začali postupne zaujímať obyvatelia Oščadnice.³

Tretia otázka sa týkala „neoprávneného“ výrubu v spomínaných lokalitách panstva Teplička. Pri rúbaní tu zadržali niekoho z Oščadnice. K podobným výrubom a následným zadržaniam dochádzalo neustále. Súd sa zaujímal či lokality grófov Löwenburgovcov boli riadne chránené.³

Tretí aj štvrtý svedok v podstate potvrdil to isté, čo tí predchádzajúci. Šimon Mičian (70 r.) z Klubiny vypovedal, že Veľká Rača prislúcha panstvu Teplička a osobne pracoval na salaši ako valach (pastier), dva roky pásol jalovice. Jalovice pásli „od Príslopu až po rieku po Závozy až do Dedoviek“, ovce pásli v okolí vrchu Rača.³

Michal Čutek z Klubiny (štvrtý svedok) mal v čase súdu 68 rokov a taktiež pásol na salaši po dobu jedného roka.³

Aj prvý svedok Michal Maruna odpovedal na tretiu otázku. Opäť potvrdil vlastnícke práva grófov Löwenburgovcov na vyššie uvedené lokality. Vraj tieto lokality sa v ich prospech vždy chránili. Tŕňom v oku boli iba obyvatelia Oščadnice, ktorí tu chodili na drevo. O lokality sa začali Oščadničania intenzívnejšie zaujímať po smrti grófa Löwenburga. Údajne predtým podobné situácie nenastávali.3 Fridrich Löwenburg zomrel v roku 1715.⁶

V štvrtej otázke sa vypytovali svedka na obyvateľov Oščadnice, ich správanie a snahu zaberať lokality patriace panstvu Teplička. Súd mal za to, že ľudia z Oščadnice sa takto chovali za výdatnej podpory svojich panských úradníkov. K týmto javom malo dochádzať po smrti grófa Löwenburga.³

Dnes už vieme, že lokality „Závozy“, „Dedovky“ a ďalšie opäť patria obci Oščadnica. Zaujímavé ale je, koľko rokov o toto veľké územie panstvá „bojovali“ a snažili sa ho zabrať aj prostredníctvom svojich poddaných. Pri súdnom spore z roku 1748 je u svedkov evidentné zastávanie si svojho panstva, teda Tepličky a jej vlastníkov. Povedzme si na rovinu, isto nemali na výber. Z pohľadu histórie Klubinčania prenikli hlboko do Oščadnice. Nakoniec im zostala Veľká Rača a Valangy.

Vyššie uvedené informácie nepreukazujú priamo existenciu cholvarkov či osady Valangy pod Veľkou Račou. Považujme ich za cenný zdroj, dôkaz, že o územie, kde sa v súčasnosti osada rozprestiera, bol enormný záujem už v minulosti a spory boli takpovediac „na dennom poriadku“.

Matej Bel, ktorý žil a pôsobil v období 17. – 18. storočia, vykreslil vtedajšiu Klubinu s kopcovitými poliami. Tie nie sú podľa Mateja Bela zlé na obrábanie.⁹
V rámci opisu Novej Bystrice uvádza Matej Bel aj vrch Raču, konkrétne južnú časť. Tá bola úplne odlesnená vplyvom neustáleho obhospodarovania pôdy. Na poľskej strane bolo údajne veľa zbojníkov.⁹

Vrch Veľkej Rače spomína vo svojom Kysuckom dejepise (1927) aj Rudolf Matter. Podľa neho sa vrch delí na 5 „obecných chotárov“. Oščadnica, Klubina, Zborov, Stará a Nová Bystrica.¹⁰

Sezónne osídľovanie severného svahu Veľkej Rače. Od cholvarkov k osade Valangy

V nasledujúcich riadkoch sa pokúsime priblížiť nielen históriu súčasnej osady Valangy, jej postupný vývoj, ale aj históriu postupného sezónneho osídľovania severného svahu Veľkej Rače. Informácie pritom čerpáme z dostupných historických máp a literatúry. V rámci tejto témy isto zaujme, že už v roku 1504 sa hovorí o pasení oviec na Rači.¹

Postupné sezónne osídľovanie nami sledovaného územia pravdepodobne prebiehalo v dvoch fázach. Na „lidarovom“ snímku a historickej ortofotomape z roku 1950 môžeme vidieť akoby dve samostatné lokality. Nevideli by sme ich, nebyť pracovitých rúk našich predkov, reč je o vytvorených poliach či pasienkoch. Pre lepšie pochopenie a prehľadnosť problematiky sa preto v príspevku stretneme s pojmami primárne a sekundárne sezónne osídlenie svahu Veľkej Rače. Predpokladáme, že primárne sezónne osídlenie sa rozvinulo v lokalite „Pod Račou“ a sekundárne v lokalite „Valangy“. Lokalita „Pod Račou“ sa javí rozlohou minimálne raz tak veľká, než lokalita „Valangy“. V oboch prípadoch sa jednalo predovšetkým o cholvarky, sezónne stavby.

Prvé vojenské mapovanie

Na prvom vojenskom mapovaní, ktoré prebiehalo na území Slovenskej republiky v rokoch 1769 a 1782 – 1784,11 nachádzame iba les, vrch Veľkej Rače, ten je označený ako „Ratsch“ a cestu vedúcu samotným hrebeňom. Túto cestu pravdepodobne spomína aj Matej Bel v rámci prehľadu cestných spojení Trenčianskej stolice. Z Klubiny cez vrch Rača viedla trasa zo Žiliny do Poľska.⁹

Za zmienku rozhodne stojí aj panský majer – veľkostatok, vybudovaný v oblasti súčasnej Klubinskej doliny. Objekt zachytáva prvé vojenské mapovanie pod tradičným označením, skratkou „m.h.“ – „mayerhof“.

Uvedený majer v Klubine patril panstvu Teplička a zameriaval sa na rastlinnú aj živočíšnu produkciu, spracovávala sa tu i ulovená zver. Majer sa využíval zároveň ako sklad.¹²

Druhé vojenské mapovanie a primárne sezónne osídlenie svahu Veľkej Rače

Prvé náznaky osídľovania, lepšie povedané predpokladaných stavieb na severnom svahu Veľkej Rače, objavujeme na druhom vojenskom mapovaní z 19. storočia. Aj „cestná sieť“ sa výrazne rozvinula. Na mapových listoch je zakreslená osada Haladejovci (Hallade?–Hallate?), ktorá v súčasnosti patrí pod obec Oščadnica. Zo spomínanej osady vedie hrebeňom kopca cesta. Dnes hovoríme o Rovnom vrchu, ktorý sa v čaše mapovania nazýval inak, pravdepodobne „Noczlacky B.“ – Nocľahy (?). Lokalita „Nocľahy“ sa v súčasnosti vyskytuje v nadmorskej výške cca 790 m n.m., neďaleko osady Haladejovci. Rovný vrch – „Rownje B.“ bol označený ako kopec nad vedľajšou dolinou.

Vráťme sa ale k ceste od osady Haladejovci, tá nás po chvíli dovedie k piatim dreveným objektom, na mape sú zobrazené ako hnedé obdĺžniky. Samotnej lokalite, súboru objektov chýba akýkoľvek názov.

Jedná sa o lokalitu primárneho sezónneho osídlenia svahu Veľkej Rače? Toto miesto sa v súčasnosti nazýva na katastrálnych mapách „Pod Račou“. K tejto lokalite, priamo dostupnej aj v súčasnosti cestou, ktorá vedie z osady Haladejovci, následne cez Rovný vrch, sa ešte vrátime v samostatnej časti príspevku. S istotou vieme povedať, že na tejto lokalite prebiehala ľudská činnosť ešte v roku 1950, prezrádza nám to historická ortofotomapa, vytvorená práve v roku 1950. Ak tu skutočne stáli nejaké objekty, isto sa jednalo o sezónne cholvarky.

Tretie vojenské mapovanie

Na mapových listoch tretieho vojenského mapovania dochádza k zásadnej zmene na svahoch Veľkej Rače. Prvýkrát sa stretávame s konkrétnym názvom v nami sledovanej oblasti. Názov znie „Valenga“. V našom prípade môžeme hovoriť o sekundárnom sezónnom osídlení svahu Veľkej Rače, ktoré je od primárneho sezónneho osídlenia, lokality „Pod Račou“, vzdialené približne 450 metrov. Podľa tretieho vojenského mapovania stáli v lokalite Valenga zhruba štyri objekty.

Pri pohľade na lokalitu „Pod Račou“ vidíme zrejme už iba jeden objekt, stojaci pri ceste vedúcej cez Rovný vrch do osady Haladejovci.

Tretie vojenské mapovanie prebiehalo na území dnešného Slovenska v rokoch 1857 – 1883.11 Rovnaký názov lokality „Valenga“ uvádza Vzdialenostná mapa Uhorska (1897 – 1903) aj Špeciálna mapa z roku 1938.

Mohli by sme hodiny a hodiny špekulovať o tom, čo sa v období medzi druhým a tretím vojenským mapovaním pod Veľkou Račou udialo. Hypotéz vyvstáva hneď niekoľko.
Existovali obe lokality „Pod Račou“ a „Valenga“ niekoľko desiatok rokov súbežne? Využíval obe lokality človek menom Valenga? Alebo mala každá lokalita svojho gazdu, gazdov? Tak či onak, človek alebo rodina Valenga, boli zrejme prvými, ktorí sa natrvalo usídlili pod Veľkou Račou na lokalite Valenga. Môžeme v tomto prípade hovoriť už o osade? Skôr sa prikláňame k termínu cholvarky. Totiž dôkaz, že Valenga tu celoročne žil nemáme, mohol iba vlastniť viacero objektov v lokalite Valenga a „gazdovať“ iba sezónne.

V rámci pátrania po „Valengoch“ sme sa bližšie pozreli na server „FamilySearch“, ktorý obsahuje množstvo digitalizovaných záznamov. Predovšetkým sa jedná o narodenia, krsty, sobáše i úmrtia. Tieto údaje sú zaznamenané v takzvaných "Slovakia, Church and Synagogue Books, 1592 – 1935", v preklade: Knihy Cirkvi a synagóg na Slovensku, 1592 – 1935.

Server nás prirodzene nesklamal a v záznamoch sme našli i „rodinu Valenga“, ktorú môžeme rozdeliť na dve skupiny. Časť bola pokrstená v obci Skalité, časť v obci Oščadnica. Mohlo ísť pritom o jednu „veľkú rodinu“? Prečo teda rozdielne miesta krstov?

V čase, keď kostol v Oščadnici ešte nestál a obec opäť patrila od roku 1772 pod farnosť v Skalitom,1 nachádzame na serveri „FamilySearch“ dve rodiny Valengovcov. Ich mená a priezviská uvádzame v takom znení, ako sme ich na serveri „FamilySearch“ dohľadali.

Joanis Valenga a manželka Margar krstili v Skalitom syna Joanes (Jána) v roku 1781.

O rok neskôr, teda v roku 1782 pokrstili v skalitskom kostole Annu Valenga, dcéru Martina Valengu a jeho manželky Cathar.

Prvý drevený kostol v Oščadnici vystavali v roku 1787, zasvätený bol sv. Štefanovi kráľovi.1 V oščadnickom kostole krstili tieto deti pod priezviskom Valenga. Josephus (krst v roku 1805), Maria (krst v roku 1809) a Joannes (krst v roku 1810).

Rodičmi vyššie uvedených troch detí boli Simon Valenga a žena s priezviskom Labák. Krstné mená a priezviska rodičov sú v záznamoch rôzne uvádzané v rámci jednotlivých krstov.

Joannes, syn Simona Valengu a manželky Labák, pokrstený v roku 1810 v Oščadnici, si zobral za manželku Mariu Halladeg. Priezvisko manželky sa v záznamoch krstov detí uvádza rôzne; Haladeg, Haludeg, Haladey. Práve priezvisko „Haladey“ nám je známe a môžeme predpokladať, že Mária pochádzala z oščadnickej osady Haladejovci.

Detailnejší pohľad na „rod“ Valenga prináša historička Dominika 

Na ceste objavovania tajov histórie osady Valangy sme využili zdigitalizovaný súbor matrík na stránkach Family Search. Priezvisko Valenga, či je ho variantu Valanga, sa podarilo nájsť v matrikách obcí Skalité a Oščadnica. Čo nám tieto staré záznamy prezradili?

Najstarší záznam o nositeľoch tohto priezviska sme objavili v matrike Skalitého z roku 1781. Jednalo sa o krst Jána, syna Jána Valengu a jeho manželky Margity. Staršie záznamy o ľuďoch s týmto priezviskom neboli. O rok neskôr bola pokrstená na Skalitom Anna, dcéra Martina Valengu a jeho ženy Kataríny. Tu sa stopa Valengovcov na Skalitom na prvý pohľad končí.

O viac ako dve desaťročia sa v Oščadnici narodil v roku 1805 Jozef, syn Šimona Valengu a Márie Labak. Jozef sa neskôr v roku 1831 oženil s Annou Špalkovou. Podľa záznamu o jeho úmrtí žili v roku 1869 v dome č. 394. Zároveň sa tam uvádza jeho status ako želiar, teda niekto, kto vlastnil len dom, bez extravilánu. Pri zápise o iných obyvateľoch domu 394 sa dozvedáme, že tu žili kopaničiari z Dedovej.

Druhý syn manželov Šimona Valengu a Márie Labak sa narodil v roku 1810, pri krste mu dali meno Ján. Ján sa oženil s Máriou Haladejovou a od roku 1835 do roku 1845 sa im narodilo dovedna 7 detí, prežil zrejme len najmladší syn, o ktorom nič viac nevieme. Tri dcérky dostali meno Anna, čo je smutný príklad toho, ako bežne deti umierali a ich mladší súrodenci neraz dostali meno po zosnulej sestričke, či bračekovi. V prípade tohto manželského zväzku vidíme, že sa prepojili rodiny Valenga a Haladej, pričom osada u Haladeji je opäť veľmi blízko naším sledovaným Valangom.

Tu sa zmienky o priezvisku Valangy akoby opäť strácajú. Nevieme nájsť ani sobáše, ani krsty predkov spomenutých protagonistov rodiny Valanga v Oščadnici. A predsa sa nám podarilo zistiť viac.

V minulosti totiž ľudia zvyčajne používali nie len jedno priezvisko, do matrík sa nám záznamy dostávali pod ich prezývkami, či prídomkami. Tak sa teda vrátime k nášmu manželskému páru Šimonovi a Márií Labak. Priezvisko Labak sa vyskytovalo v susednom Zborove nad Bystricou. Pre Oščadnicu bolo úplne netypické. Skúsili sme teda hľadať záznam sobáša Márie Labak a nejakého Šimona. Pátranie bolo úspešné a podarilo sa nájsť sobáš v Oščadnici z 15. 06. 1805 medzi snúbencami Máriou Labakovou, dcérou Jána Labaka zo Zborova a Šimona Tomale, syna Martina Tomalu zo Skalitého. Tento sobáš je zaujímavý hneď z viacerých dôvodov.

Manželstvo sa uzatváralo zvyčajne v mieste bydliska nevesty, čo by bolo v prípade nevesty zo Zborova v Krásne nad Kysucou. Výnimočne sa mladí brali v mieste bydliska ženícha, čo by bolo bývalo na Skalitom. Nevesta však bola tehotná, ich prvorodený syn Jozef spomenutý vyššie sa narodil v polovici decembra. V takých prípadoch sa niekedy mladí sobášili inde. Ďalší dôvod bol, že obaja už v tom čase mohli bývať alebo slúžiť u príbuzných, či známych v Oščadnici.

V roku 1796 si totiž istý Matej Tomala zobral vdovu Katarínu po Michalovi Moskalovi, teda prepojenie medzi Tomalovcami a osadami pod Veľkou Račou môžeme hľadať i tu. Navyše, sobáše mladých ľudí z dedín, ktoré spolu nemali spoločnú chotárnu hranicu bývali veľmi zriedkavé. Môžeme povedať, že tento manželský pár bol zrejme zakladateľom neskoršej osady Valangy pod Veľkou Račou.

Čo nám ešte prezradili iné archívne dokumenty? Vo výkazoch stálych príjmov a súpise obcí panstva Strečno z roku 1836 aj 1838 nachádzame Šimona Valjenku zapísaného u Kucharčíka, mal povinnosť odrobiť 18 dní na panskom a platil jeden zlatý. Valangy zrejme daňovo patrili pod kopaničiarske usadlosti Oščadnice, vedené pod Kopaničiarmi z Dedovej.¹³

Historička Dominika Garajová si posvietila aj na samotný názov osídlenia

Ďalej sme si posvietili na samotný názov Valengy alebo Válangy. Od počutia nás to tiahne k Poľsku, poľštine, či azda nejakému slovu používanému v miestom goralskom nárečí.

Vrátime sa však opäť k informáciám, ktoré nám poskytli matriky. Šimon Tomala Valanga, sa narodil v októbri roku 1786 rodičom Martinovi Tomalovi a jeho žene Kataríne. Je to ten istý manželský pár, ktorý krstil dcéru Annu na Skalitom pod priezviskom Valenga. Ako vidíme, používal súbežne obe mená, Valenga bola skôr prezývka.

Na jej pôvod nám zrejme dáva odpoveď samotný zápis o sobáši manželov. Martin, syn Valentína sa v roku 1781 oženil s Katarínou Gonščákovou, vdovou po Šimonovi Gonščákovi, rodenou Krčmárikovou. Meno otca Valentína bolo pravdepodobne používané na rozlíšenie vetvy Tomalovcov na Skalitom, nárečovo sa z neho stal jednoducho Valenga/Valanga. Rovnako sme sa totiž už stretli so súčasným užívaním priezviska Tomala a Valenga u podľa všetkého Martinovho brata Jána, ktorý s manželkou Margitou krstili na Skalitom svojho syna Jána v roku 1781. Nuž a Ján sa na Skalité priženil k vdove Margite Ručekovej v roku 1770 z Poľska.

Keďže ďalšie záznamy zo Skalitého nemáme, môžeme predpokladať, že pôvodný prídomok, resp. prezývka Valenga sa ako priezvisko uchytili len v oščadnickej vetve, pričom súčasníci používali v dokumentoch skôr Valenka alebo Valjenka, no spodobovaním sme sa postupne dostali k dnešnému pomenovaniu osady Valangy.

V druhej polovici 19. storočia sa zmienky po priezvisku Valenga v matrikách Oščadnice strácajú. Azda odišli, či vymreli? Možno po meči áno, no po praslici nie. Začiatkom 20. storočia porodila v Krásne nad Kysucou Mária Valenga dcéru Margitu svojmu mužovi Ondrejovi Jakubcovi.14 Hoci ženy mali nárok na podiel majetku, v tomto čase sa ešte stále stáva, že dostali veno, teda ich vyplatili. Žiaľ matriky Krásna nad Kysucou nie sú voľne dostupné a tak výskum tejto rodiny je stále otvorený budúcnosti. Ako sa vytratilo jedinečné priezvisko z pod Veľkej Rače môžeme hádať. Isté je, že po tejto rodine zostal na úpätí Veľkej Rače ich pamätník v podobe osady s nezameniteľným geniom loci. Boli to Oščadničania? Klubinčania? Alebo jednoducho kopaničiari z Djedovej.

Vráťme sa ešte k cholvarkom, čím boli tieto stavby?

V súčasnosti radíme Valangy medzi osady, ktoré sa vyvinuli z cholvarkov, pričom sa nejedná o ojedinelý jav. Ako príklad môžeme uviesť Brýzgalky v Novej Bystrici, kde osídlenie prevyšuje 1 000 metrov nad morom. Istotne by sme našli aj cholvarky, ktoré postupom času úplne zanikli, nerozšírili sa do väčších, trvalo osídlených celkov. Zaoberať sa podrobne témou „cholvarky“ nie je cieľom tohto príspevku. Faktov na túto tému je mnoho, vystačili by na samostatný príspevok, napriek tomu, uvádzame aspoň v skratke.

Zaujímavé poznatky nám poskytol profesor Rudolf Bednárik vo svojej výnimočnej publikácii z roku 1967 „Ľudové staviteľstvo na Kysuciach“.

Na nich následne staval a poznatky rozšíril aj MUDr. Jozef Marec. Ten v roku 2015 vydal rozsiahlu publikáciu, naviac doplnenú o množstvo jedinečného obrazového materiálu. „Drevený život, kamenný chlieb.“ Názov, ktorý núti človeka rozmýšľať nad nie dávno zaniknutým svetom.

Náznaky týchto stavieb sa objavujú v začiatkoch 18. storočia, pričom samotný termín „cholvarky“ bol známy už v 16. storočí. Zaujímavé, že čo dolina, to iné pomenovanie cholvarkov. V Klubine ich nazývali „bačovisko“, v Skalitom „búdy“, v Makove „letníky“, vo Vysokej nad Kysucou „bačoviská“ a v Oščadnici „šopy“. Rozvoj cholvarkov siaha až do 19. storočia.¹⁵

Cholvarky predstavovali sezónne poľnohospodárske stavby, pozostávajúce z obytného priestoru a časti pre dobytok, pričom uvedené priestory nebývali od seba výrazným spôsobom oddelené. Cholvarky prioritne slúžili pre ustajnenie dobytka, spracovanie mlieka, prichystanie sena a prenocovanie.¹⁵ Táto „romantická predstava bytia“, vzdialeného od domova niekoľko kilometrov, bola vlastne výrazným posunom v poľnohospodárstve aj architektúre. Dovtedajší život v kolibách a pasenie oviec, postupne vystriedali cholvarky. Predstavme si život v drevenom stane a spánok doslova na zemi, to boli koliby. Na opačnej strane stáli cholvarky, akési „luxusné unimobunky“ dneška.

Priestorové rozdelenie objektov bolo rôznorodé. Napríklad v Klubine sa nachádzali cholvarky patriace k „dvoru Šimkov“,dnešný Šimkovia v obci. Tie boli interiérovo rozdelené na obývaciu časť a maštaľ. Oddelenie od dobytka zabezpečovala meter vysoká ohrada. V obývacej časti by sme našli v jednom kúte ohnisko, v druhom kasňu – skriňu na riad a lavicu. Nad maštaľou bola povala so senom, kde sa spalo, ľudia sa prikrývali aj dekami. Prístup na povalu zabezpečoval rebrík. Mimochodom tieto cholvarky nazývali v Klubine „šopami“, teda rovnako ako v Oščadnici.¹⁵

Profesor Bednárik uvádza, že pod Račou vedľa seba stoja oščadnické aj zborovské šopy – cholvarky, medzi ktorými je viditeľný rozdiel. Oščadnické šopy sú dvoj až trojpriestorové a majú pivnice, zborovské sú podstatne menšie, disponujú iba vyhĺbenými jamami. Pivnice a jamy slúžili napríklad na uskladnenie zemiakov počas zimy.¹⁵

Na jar sa gazda vybral skontrolovať svoj majetok a podľa potreby opravil nevyhnutné. Výnimkou nebolo, že počas letných mesiacov dobytok pásli aj odrastené deti a gazda sa venoval obrábaniu pôdy. Postupným vyrubovaním lesa získavali ľudia často ornú pôdu, kde sa urodili vo vyššej nadmorskej výške zemiaky aj ovos.¹⁵

V úvode príspevku spomíname, že Valangy doslova pripomínajú žijúce praveké hradisko. Podobne sa vo všeobecnosti o cholvarkoch zmieňuje aj profesor Rudolf Bednárik. „Bývanie, život a práca človeka na cholvarkoch vykazujú rad starobylých znakov. Už z plánov sa jasne rysuje bývanie človeka so zvieratmi.“¹⁶

„Šopy pod Račou“

Informácie v tejto časti príspevku, od autorov Bednárik – Marec, sa týkajú už konkrétne súčasnej osady Valangy, respektíve jej nedávnej minulosti. Pripomíname, že sa jedná o predpokladané sekundárne osídlenie svahu Veľkej Rače.

MUDr. Jozef Marec uvádza že, obyvatelia Oščadnice dodnes označujú osídlenie Valangy ako „Šopy pod Račou“ – „vaľangi“. Význam, pôvod slova „vaľangi“ autor odvodzuje z talianského „la valanga“, prípadne anglického výrazu „avalanche“ – lavína. Šopou vraj nazývali aj obytnú miestnosť objektu.¹⁷

Moje detstvo sa z časti odohrávalo v Oščadnici v osade Závozy. Zrejme nárastom osídlenia v tejto doline, došlo časom k jej rozdeleniu. Nižšie položená časť sa volá „Závozy“, vyššie položená zase „Liptákovci“. Zo zreteľom na súčasnú katastrálnu mapu som teda vyrastal v časti, osade Liptákovci. Jednu lokalitu nad osadou sme vždy nazývali „Šopiská“. Dnes tam človek už nič nenájde, iba zarastené polia a hŕby kamenia, avšak pri pohľade na druhé vojenské mapovanie, tam museli byť cholvarky. Možno patrili Závozom, možno vyššie položenému osídleniu Tertež.

Dvadsaťpäť ročná Hana Liptáková z Oščadnice vypovedala o živote na šopách, ktorý sa sústreďoval na pasenie kráv a výrobky z mlieka. Dobytok sa na šopy začal zaháňať na jar, pásli i ženy, ktoré si so sebou na cholvarky brali aj menšie deti, hydinu a ošípané, v prípade, že by sa nemal kto doma o statok postarať. Páslo sa do konca augusta až septembra.¹⁵

Poznáme i „denný režim“ na šopách. Dobytok sa začínal vyháňať o 06,00 hod. a pásol sa do 12,00 hod. V uvedenom časovom okne sa využívali prevažne vzdialenejšie pasienky. Nasledovala 3 až 4 hodinová prestávka. Po oddychu bol dobytok opäť vyhnaný na pašu, páslo sa až do tmy a na bližších pasienkoch. Na pasienkoch nesmelo chýbať dostatok pitnej vody. Od prameňov a studní sa voda zbierala žľabmi do jamy, slúžila pre napojenie dobytka. Nevyhnutnosťou bola aj príprava jedla pre ľudí, varilo sa prevažne raz za deň, najmä vo večerných hodinách. Ako kuchynský riad sa na šopách používal ten, ktorý domavyradili.¹⁵

Vráťme sa ešte k paseniu dobytka na šopách. Nebolo ničím výnimočným, že pásli aj školopovinné deti, ktorých školská dochádza tým pádom prevažovala v zimných mesiacoch. Deti pásli cez deň. K večeru sa k nim pripojila dospelá osoba. Tá zostávala na noc na šopách. Deťom jedlo buď priniesla, alebo pripravila na mieste. Dospelí dojili večer a ráno kravy, nadojené mlieko spracovali, prípadne odniesli. Deti zobudili skoro ráno na pasenia dobytka a sami odchádzali pracovať na pole.¹⁵

Profesor Bednárik konkrétne neuvádza, že informátorka Hana Liptáková sezónne žila na Šopách pod Račou, respektíve na Valangoch. Napriek tomu môžeme tieto informácie považovať za komplexné a uplatniteľné v prípade oščadnických cholvarkov, nakoľko ich ľudia v doline (Oščadnica – Lalikovci) nazývali spoločným termínom „šopy“. Naviac informátorka bola obyvateľkou Oščadnice.¹⁵

Ďalšie riadky textu profesora Bednárika sú už konkrétnejšie a uvádza v nich, že Pod Račou sa nachádzajú osamelé a rozložené cholvarky, šopy, patriace osadám Oščadnice, konkrétne Závozom a Haladejovcom. Cesta z osád na cholvarky trvá približne hodinu.13Autor sa ďalej zmieňuje o ohniskách zhotovených z plochých kameňov, uložených na seba. Ohniská boli situované do rohu obytnej miestnosti a stáli na 80 cm vyvýšenine. Na cholvarkoch „Pod Račou“ mali dokonca aj sporák s odvodom dymu.¹⁵

Zaujímavú fotografiu sa podarilo vytvoriť MUDr. Jozefovi Marcovi vo Vychylovke – U Mazúrov. Snímok zachytáva interiér cholvarku s hákom na tragári, na ktorý sa vešal kotol nad ohnisko. V kúte stojí neskôr vybudovaný pec a sporák.¹⁸

Na Šopách pod Račou stála veľký hospodársky objekt, akási trojšopa. Patrila Ignácovi Haladejovi, Márii Mosorovej a Jurajovi Guľasovi. Menovaní boli príbuzní, preto sa stavba delila na tri celky či časti. Predchodcom trojšopy bola iba jedna šopa s chlievom.¹⁵

Počas našej návštevy Valangov sme stretli rodinného príbuzného Jožka L., ktorý žije v doline, osada Lalikovci. Aj on nám spomínal objekt, podobný vyššie uvedenej trojšope. Údajne sa jednalo o veľkú hospodársku stavbu, nachádzajúcu sa v tesnej blízkosti chalupy s. č. 192. Objekt už samozrejme neexistuje, zostal po ňom iba rovinatý terén s pôdorysom o rozmere minimálne dvoch chalúp.

Jožko taktiež spomínal ako sa kravy na Valangoch pásli. Páslo sa od jari do jesene také množstvo, že voda z dvoch zdrojov pitnej vody, ktoré sa nachádzajú pod chalupami, zapáchala výkalmi dobytka. Ľudia sa preto rozhodli priviesť pitnú vodu z kopcov a ručne kopali žľaby nad chalupami. Nadojené mlieko sa podvečer zanášalo do doliny, súčasná osada Lalikovci.

Polia v lokalite „Pod Račou“, predpokladané primárne sezónne osídlenie svahu Veľkej Rače, sa využívali ešte v roku 1950. Vieme to vďaka už spomínanej historickej ortofotomape z roku 1950. Na mape zreteľne vidíme nielen túto lokalitu odlesnenú, ale aj farebná škála polí prezrádza, že sa naďalej kosili. Na viacerých poliach sa ešte sušilo seno. Mapa prezrádza, že tu stál jeden až dva objekty. Pri našej návšteve osady (apríl 2025) sme neobišli ani túto lokalitu, kde sa nachádzajú pozostatky po týchto objektoch. Táto časť je aktuálne zalesnená.

„Košarovanie“ na Košariskách

Veľavravným zdrojom histórie osídlenia Valangy je aj Topografická mapa z roku 1955. Na nej sa však osídlenie nazýva „Košariská pod Račou“. „Centrum“ osady tvorilo šesť objektov, z toho jeden označený ako „kůl“, situovaný mimo, bližšie k predpokladanému primárnemu osídleniu. Iba pripomíname, že aj v súčasnosti tu môžeme nájsť pozostatky týchto stavieb.

Dochoval sa nám i popisný hárok z roku 1930, ktorý vznikol v rámci sčítania ľudu. Dokument opisuje chalupu č. 390 v osade „Košariská pod Račou“.19 Popisný hárok je zaradený pod obec Oščadnica, ďalší sa tam už nenachádza. Pátrali sme po Valangoch aj v obci Klubina, avšak osídlenie pod názvom Valangy, prípadne Košariská pod Račou, sa v digitalizovanej podobe na slovakiana.sk nenachádza.

Teda nazrime do chalupy č. 390. Podľa záznamov ju vlastnil Ján Kocúrek, narodený 09. júna 1887. Ján bol prirodzene roľník. Za ženu si v roku 1910 zobral Žofiu, narodenú dňa 15. septembra 1881. S manželom mali štyri deti, jedno zomrelo.¹⁹

V chalupe s nimi žili dve dcéry Eva (1914) a Terezia (1912). Terezia bola od roku 1928 vydatá, zrejme za Lukáča Nevediala (1916), ktorého popisný hárok označuje ako zaťa. Lukáč sa priženil zo Zborova (Zborova nad Bystricou) a pomáhal Jánovi pri roľníctve.¹⁹

Ani jeden obyvateľ chalupy nevedel čítať či písať.¹⁹

To, že sčítací komisár Ladislav Román zaznamenal iba chalupu č. 390 a jej obyvateľov, podporuje informácie sprostredkované MUDr. Jozefom Marcom. Konkrétne tie, v ktorých tvrdí, že trvalo osídlený bol iba jeden objekt.¹⁷

O desať rokov sa situácia v osídlení „Košiariska pod Račou“ výrazným spôsobom nezmenila. Sčítanie ľudu z roku 1940 uvádza dva objekty s popisnými číslami 730 a 390. Chalupu č. 390 stále užíval pán Ján Kocúrek, počas sčítania ľudu bolo v dome prítomných deväť osôb. Chalupa č. 730 patrila podľa digitalizovaného záznamu „KSTĽ“ a v čase sčítania ľudu ju užívali štyria ľudia. Objekt nebol označený ako „obytný dom“, ale ako „chata“.²⁰

Čo hľadať pod tajomnou skratkou „KSTĽ“? Pravdepodobne sa jednalo o „Klub slovenských turistov a lyžiarov“, slovenskú organizáciu turistov, ktorá fungovala v rokoch 1939 až 1949. Objekt – chata č. 730 teda patrila v roku 1940 zvedenému klubu.²¹

Mimoriadne cenným zdrojom poznania osídlenia Valangy je čiernobiela fotografia. Zhotovená mohla byť v rokoch 1960 – 1970. Záber pochádza z prostredia sociálnych sietí, snímok nájdeme aj na stránke Facebooku „Oščadnica historickými fotkami“. Fotografiu zaslal pán Stano Truchly, rok vytvorenia chýba. Na stránke, pri fotografii sa uvádza, že sa jedná o osadu „Šopy pod Račou“. Tento názov, uvádzali sme ho už vyššie, zostáva v pamäti obyvateľov Oščadnice dodnes.

Pozornosť treba venovať aj názvu „Košariská“, v rámci Kysúc nie je výnimočný, lokalít s podobným názvom nájdeme viacero. Jednu lokalitu nájdeme na opačnej strane vrchu Veľká Rača v Klubinskej doline. Košariská sú odvodené od pojmu, lepšie povedané činnosti, ktorou bolo „košarovanie“. O čo išlo?

Jednoducho o spôsob chovu hospodárskych zvierat (ovce, hovädzí dobytok). Hospodárske zvieratá sa držali v prenosných ohradách, košiaroch, tie sa pravidelne presúvali po pasienkoch. Vďaka tejto činnosti dochádzalo k efektívnemu a zároveň organickému zúrodneniu (hnojeniu) pasienkov. Košarovanie sa radí medzi najstaršie a najlacnejšie formy zúrodňovania a využívalo sa hlavne na odľahlých, ťažko dostupných lokalitách.²²

Zaujímavé, že tento názov vracia osídlenie do časov salašov, nie do obdobia cholvarkov, nakoľko ako uvádza profesor Bednárik, cholvarok a šopa majú pevné základy, zostávajú teda prirodzene na mieste, kde boli postavené. Salaš aj kolibu nepovažujeme podľa autora za stále stavby s pevnými základmi.¹⁵

Napriek tomu sa na Valangoch „košarovanie“ istý čas využívalo. Isto by to nebol ojedinelý prípad.

Architektúra na Valangoch

Pôdorys jedného objektu sa nám dochoval vďaka profesorovi Rudolfovi Bednárikovi. Ďalšiu skvelú prácu odviedol MUDr. Jozef Marec, ktorý taktiež zaznamenal dispozičné riešenie niektorých stavieb na Valangoch.

Poniektoré objekty na Valangoch sú postavené bez predošlých stavebných skúseností, stavby nejavia známky remeselnej zručnosti, akoby sa niekto snažil stavať za pomoci predstavivosti, bez odkazu na tradičné postupy, uvádza MUDr. Jozef Marec. Nedokonalosti si všimol aj na spracovaní vchodov do objektov.¹⁷

A skutočne. Počas návštevy osady Valangy sa človek ťažko ubráni pocitu, že tunajšie stavby netvoria akýsi „tradičný romantický celok“. Výnimočnosť tomuto miestu nemožno uprieť, avšak miestami sa pozeráme na hrubo opracované kusy dreva, ktoré sú akoby narýchlo poukladané na seba. Nedokonalosti najviac „bijú do očí“ pri najnižšie a najvyššie položenom objekte. Jednoducho niektoré stavby skutočne vytvárajú dojem, že pre sebou vidíme „šopy“.

Veď nakoniec Valangy obyvatelia z osady Lalikovci „šopami“ nazývali, uvádza vo svojej publikácii „Drevený život, kamenný chlieb“ MUDr. Jozef Marec. Ten na základe informácií, získaných od miestnych obyvateľov tvrdí, že objekty v osade Valangy postavili a užívali ľudia z Oščadnice. Podľa priezviska mali títo osadníci korene v neďalekej osade Haladejovci. Aj ich deti dochádzali do školy v Oščadnici.¹⁷

Koho sú teda Valangy?

V súčasnosti osada Valangy a vrch Veľkej Rače patrí do katastrálneho územia obce Klubina. Tento fakt musíme prijať a akceptovať ho.

Obec Oščadnica mala šťastie, že vďaka rôznym sporom a súdnym ťahaniciam neprišla o rozsiahlejšie územia, ako sme už uvádzali „Závozy“, „Dedovky“ a ďalšie. Všade tu zanechali svoje stopy aj obyvatelia Klubiny, prirodzene, dnes už tieto stopy nevnímame a márne by sme ich hľadali.

Výraznou stopou sú práve Valangy. Na základe informácií, uvedených v tomto príspevku, je evidentné, že objekty stojace v súčasnosti na Valangoch postavili obyvatelia obce Oščadnica. Nezabúdajme, že mnoho ich už zaniklo. I tie môžeme pripísať na ich účet. Čierno-biela fotografia je toho dôkazom.

Profesor Bednárik uvádza, že cholvarky pod Veľkou Račou patrili práve osade Haladejovci, prípadne Závozy. Obe lokality patria obci Oščadnica. Taktiež spomína veľký hospodársky objekt, trojšopu, patriacu Ignácovi Haladejovi, Márii Mosorovej a Jurajovi Guľasovi. Pri „pátraní“ po potomkoch týchto ľudí na katastri sme narazili na priezviská Gulas – Gulasová, Haladej – Haladejová, Lipták – Liptáková a Lalík – Lalíková. Títo ľudia majú spoluvlastnícky podiel na pozemkoch v lokalite „Pod Račou“ aj „Valangy“. V podstate sú to všetko priezviská pochádzajúce z prostredia obce Oščadnica.

MUDr. Jozef Marec tvrdí, že objekty v osade Valangy postavili a užívali ľudia z Oščadnice. Svojho času tak súdil podľa priezvisk ľudí v osade. Tí mali mať korene v neďalekej osade Haladejovci v Oščadnici, pričom sa opieral o výpovede miestnych obyvateľov.

Digitalizovaný popisný hárok, vytvorený v rámci sčítania ľudu v roku 1930, nachádzame uložený pod obcou Oščadnica. Nie Klubina.

Cholvarky nazývali v Oščadnici „šopami“ a ešte i dnes obyvatelia Oščadnice volajú Valangy „Šopy pod Račou“.

Valangy zrejme daňovo patrili v 19. storočí pod kopaničiarske usadlosti Oščadnice, vedené pod Kopaničiarmi z Dedovej.

Muži „rodu“ Valenga si brali za svoje manželky ženy, ktoré pravdepodobne pochádzali z oščadnických osídlení Moskaľovci a Haladejovci.

Posledným zdrojom z prostredia starých máp je pre nás Trenčianska župa (1915) i Slovensko a Podkarpatská Rus (1936). Na oboch mapových podkladoch sa osídlenie nazýva „Valenga“.

Mapa Trenčianskej župy svojim farebným rozlíšením veľkých území vytvára dojem, že Valangy patrili Oščadnici. Pomyslená hranica prechádza hrebeňom Veľkej Rače.

Mapa Slovensko a Podkarpatská Rus píše trošku iný príbeh. Vidíme na nej, že podľa všetkého „Valenga“ patrí už Klubine.

A kedy sa z cholvarok v lokalite „Valangy“ stala osada Valangy? Môžeme predpokladať, že k tomu došlo v závere 20. storočia. Rokmi udržiavané pasienky vytvorené krvavými mozoľmi zarástli na nepoznanie. Viac nepoznali ľudskú ruku. A tak v súčasnosti osada slúži najmä rekreantom a z bývalých priestorov pre dobytok sa stávajú obytné izby. Či tu Valengovci mali v minulosti taktiež iba cholvarky, či tu istý čas celoročne žili, sa už zrejme nikdy nedozvieme.

O toto územie sa viedli po stáročia spory, ktoré evidentne nahrávali skôr Klubinčanom. Svoju výraznú stopu tu však zanechali aj obyvatelia Oščadnice, možno práve vďaka Valengom. Zrejme koncom 19. storočia, prípadne začiatkom 20. storočia pripadlo toto územie Klubine. Svedkom týchto udalostí môže byť vyššie spomenutá mapa Podkarpatská Rus (1936) aj mladší svedok, nižšie uvedený katastrálny kameň. Všetko sú to hypotetické dohady. Prax ukazuje, že ľudia sa napriek sporom vedeli občas dohodnúť, či boli z Klubiny, a či z Oščadnice. Napokon do týchto končím to mali vždy bližšie z Oščadnice.

Mlčiaci kamenný svedok. Alebo posledná bodka za Valangami i spormi.

Na súčasnej katastrálnej hranici medzi obcami Oščadnica a Klubina sa podarilo v roku 2025 v lokalite „Pod Račou“ nájsť kameň, ktorý sotva trčí zo zeme. Našiel ho môj otec Peter Kvasnica st. Pri bližšej obhliadke sme zistili, že na kameni je vytesané písmeno „K“. Za ním je situované ďalšie písmeno, žiaľ v súčasnosti poničené a zle čitateľné.
Napriek tomu si myslíme, že sa jedná o takzvaný „KF“ kameň. V preklade z maďarského jazyka "kataszteri felmérés" – „katastrálne zameriavanie". Jedná sa o starý zememeračský bod – katastrálny kameň z doby Rakúsko – Uhorska, predchodca súčasných triangulačných bodov.

Tento mlčiaci kamenný svedok je dôkazom dávneho rozdelenia územia Klubina – Oščadnica. Je dôkazom odtrhnutia Valangov a Veľkej Rače od obce Oščadnica.

Záver? A či koniec? Budete vôbec niekedy koniec sporom?

Prečo sa minulosť stále opakuje? Túto otázku sme položili už v úvode príspevku.
Sami by sme si priali, aby vrchol Veľkej Rače, a tak výnimočné osídlenie, akým Valangy nepochybne sú, patrili obci Oščadnica. Veď ako autori tohto príspevku obaja pochádzame z Oščadnice.

História umožnila obyvateľom Oščadnice, aby zanechali zásadnú stopu pod Veľkou Račou. No potom „nám“ Valangy zobrala, dala ich do rúk Klubinčanom. Vidíme v tom problém? Nemali by sme. Aj Klubina sú naše Kysuce a Kysuce sú naše Slovensko.

Bolo by lepšie nebojovať proti sebe, ale bojovať za nás všetkých. Za náš región, za našu vlasť. Už nie za Valangy, kde naviac už ťažko za niečo bojovať. Veď objekty na Valangoch patria podľa údajov z katastra obyvateľom Lietavskej Lúčky, Čadce, dokonca Havířova (ČR) a Karvinej (ČR). Pri dvoch objektoch záznam o vlastníkovi ani neexistuje.

Parcely, bývalé polia sa nachádzajú v „céčkovom“ a „éčkovom“ stave, majú niekoľko desiatok vlastníkov. Ba čo viac, niekde sú spoluvlastníkmi občania Klubiny aj Starej Bystrice.

Na záver už len spomeniem dve zaujímavé územia, o ktoré sme my Kysučania skutočne prišli. Sú nimi napríklad Lutiše aj Brodno. Tu môžeme skutočne smútiť.

Autori: Mgr. Dominika Garajová, PhD. a Mgr. Peter Kvasnica

Zdroj informácií: ¹VELIČKA, D.: Dejiny osídlenia Kysúc. Združenie TerraKisucensis, 2017. ISBN 978-80-969922-6-3. ²LIŠČÁK, M.: Metácia Krásna nad Kysucou 1417. Dostupné na odkaze. ³LIŠČÁK, M.: Z histórie Kysúc: spor o vrch Veľká Rača v roku 1748. Dostupné na odkaze. ⁴LIŠČÁK, M.:Keď sa Zborovania s Klubinčanmi o Kamenné preli. Dostupné na odkaze. ⁵LIŠČÁK, M.:O málo známej postave z dejín Kysúc: Zuzana Bakošová – nevesta Žofie Bosniakovej. Dostupné na odkaze. ⁶LIŠČÁK, M.:Panstvo Teplička. Dostupné na odkaze. ⁷PALKOVIČ, S.: Panstvo Teplička (1662) 1752 – 1910. Štátny archív pobočka v Bytči. Bytča 1962. Dostupné na odkaze. ⁸LIŠČÁK, M.:Panstvo Bytča – Strečno. Dostupné na odkaze. ⁹TURÓCI, M. – NAGY, I.: Matej Bel – Trenčianska stolica. Kysucké múzeum v Čadci. 2013. ISBN: 978-80-970780-5-8. ¹⁰MATTER, R.: Kysucký dejepis. Vydavateľstvo „Považské Noviny“. 1927. ¹¹https://www.pamiatky.sk/mapy-1-2-a-3-vojenskeho-mapovania. ¹²LIŠČÁK, M.: Päť panstiev. Kysucké múzeum v Čadci. 2016. ISBN: 978-80-89751-12-9. ¹³ŠA BY, Panstvo Bytča - Strečno, krabica 323 a 324. Výkazy stálych príjmov panstva Strečno 1836 a 1838. ¹⁴ŠA Čadca, Matrika narodených obvodu Krásno nad Kysucou zv. 2. ¹⁵BEDNÁRIK, R.: Ľudové staviteľstvo na Kysuciach. Prvé vydanie. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied v Bratislave. 1968. ¹⁶BEDNÁRIK, R.: Ľudové staviteľstvo na Kysuciach. Prvé vydanie. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied v Bratislave. 1968. Str.: 97. ¹⁷MAREC, J.: Drevený život, kamenný chlieb. Vydavateľstvo Artis Omnis Žilina. 2015. ISBN: 978-80-89718-45-0. ¹⁸MAREC, J.: Drevený život, kamenný chlieb. Vydavateľstvo Artis Omnis Žilina. 2015. Snímok na str. 99. ISBN: 978-80-89718-45-0.¹⁹ Sčítacie hárky z roku 1930. Dostupné na odkaze. ²⁰Sčítacie hárky z roku 1940. Dostupné na odkaze. ²¹https://beliana.sav.sk/heslo/klub-slovenskych-turistov-lyziarov. ²²https://beliana.sav.sk/heslo/kosarovanie.

Informácie o osade:

Historický názov osady: Valenga; III. vojenské mapovanie (19. storočie). Košariská pod Račou; Topografická mapa (1955).
Znázornenie trasy vedúcej do osady: https://mapy.com/s/bedenogere, zdroj: mapy.com.
Začiatočný bod merania trasy vedúcej do osady: Oščadnica – Lalikovci, parkovisko pod osadou Haladejovci.
Dĺžka trasy: cca 1,84 km, zdroj: mapy.com.
Prevýšenie trasy: cca 255 m, zdroj: mapy.com.
Nadmorská výška osady: cca 880 m n. m., zdroj: zbgis.skgeodesy.sk.
GPS osady: 49.417986, 18.954237.
Rok vytvorenia fotoalbumu: apríl 2025 – august 2025.