Nad mestom Čadca, priamo nad najväčším sídliskom mesta, možno nájsť túto osadu. Meno osady sa dnes úplne bežne používa na označenie sídliska pod ňou, pričom samotnú osadu jej pravým menom už málokto nazve.
Osada si vystála svoje a rast mesta ju v časoch socializmu takmer pohltil, avšak to už predbieham. Jedná sa taktiež o osadu, ktorú mám v pamäti z detských čias. Videl som ju každý deň z okna paneláku, v ktorom som býval. Neraz som rozmýšľal, ako vyzerala v minulosti, a až dnes viem do tejto starej mozaiky vložiť zopár úlomkov, ktoré nám pohľad na jej minulosť znázornia o niečo ostrejšie. Pozývam Vás preto do minulosti pľacu Kýčerka.
Čo nám hovoria vojenské mapovania?
Pri opisoch vojenských máp uvádzam presné roky, v ktorých bol náš mapový hárok vyhotovený, nakoľko tvorba máp trvala dlhé obdobie a vždy sa pri nich udáva rok, kedy boli kompletne dokončené. Tieto údaje pochádzajú z publikácie: Vojenské mapovania na Slovensku 1769 – 1883. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, 2013.
Osadu je na 1. vojenskom mapovaní trochu náročnejšie nájsť. Je to najmä preto, že sú na ňom znázornené len jednotlivé osídlenia tejto časti chotára Čadce, avšak vďaka znalosti terénu a už osvojenému systému práce s takýmito mapami sa mi to podarilo. Osadu v roku 1769 tvorilo päť domov. Na sever od objektov sú zakreslené záhrady, ktoré k usadlostiam prislúchali. Celá osada predstavuje na mape zastavanú plochu s rozlohou 3,71 ha (1). V záhradách sú zakreslené stromy neznámeho typu, pravdepodobne však išlo o jablone alebo slivky. V tomto období bolo počasie na Kysuciach oveľa chladnejšie ako dnes a úroda ovocia bývala pre krátke vegetačné obdobie malá. Okolie osady tvorili podľa mapy pasienky. Juhozápadným a južným smerom od osady sa vypínali dva samostatné pahorky – vŕšky, ktoré však na mape nemajú názov. Celé okolie osady spolu so širším okolím – a to myslím celú oblasť od rieky Kysuca až po vrchol Briavy – nieslo názov Lán. Lán bola panská pôda určená na poddanské práce. Okolie osady tak nemalo veľmi kvalitnú pôdu a využívalo sa najmä na pasenie oviec. Do osady nie sú zaznačené žiadne cesty, čo znamená, že z pohľadu armády, pre ktorú boli tieto mapy primárne vyhotovované, nepredstavovala dôležité cestné spojenie.
Prvé vojenské mapovanie, našu osadu označuje zelený štvorec, zdroj staremapy.sk
Druhé vojenské mapovanie z roku 1823, zdroj číslo 3 v zdrojoch
Osada na 2. vojenskom mapovaní nesie známky zmien. V prvom rade si však musíme povedať, že mapovania z tohto obdobia sú dve. Prvé z roku 1823 (2) a druhé z roku 1870.
Venujme sa preto najskôr prvému spomínanému z roku 1823. Na mape nachádzame názov, avšak ten nás skôr popletie, než by nám niečo prezradil, nakoľko znie: Hlusskovja. Na mape si nemožno nevšimnúť, že osady v priestore Lánu severne od našej osady, ktorých názvy sa zachovali dodnes, sú poprehadzované. Jedno z vysvetlení je také, že názvy osád sa pomiešali, a keďže vojenským kartografom boli beztak ľahostajné, do mapy ich zapísali tak, ako im prišli pod ruku. Na našej mape nachádzame v priestore osady päť obytných domov. K osade už vedie aj udržiavaná vozová cesta. Cesta sa nachádza východným smerom od osady a jej trasovanie je severo-južné. Južne a juhozápadne od osady možno nájsť les. Ten sa na našom území začal postupne vysádzať po 1. vojenskom mapovaní, takže v čase tohto mapovania mal už miestami takmer 40 rokov. Z tejto mapy, žiaľ, viac nevyčítame. K dispozícii je len poškodený sken, ktorý nám viac nepovie (3). Toto mapovanie je taktiež posledné z čias poddanstva, ktoré bolo zrušené v roku 1848.
Výrez z máp Čadčianskych honov, naša osada je znázornená v zelenom štvorci, zdroj Katastrálny úrad Čadca._zmensena
Pohľad na mapový výrez našej osady z 2. vojenského mapovania z roku 1870, zdroj web Arcanum_zmensena
Mapa 2. vojenského mapovania z roku 1870 nám vie povedať opäť trochu viac. Rozloha osady síce klesla na 1,64 ha, nachádzalo sa však v nej už desať domov – päť bolo murovaných a päť dreveníc. Juhozápadný vrchol je na mape už zarastený lesom, ktorý sa tiahne k potoku tečúcemu v doline západne od neho. Les sa čiastočne tiahne dolinou potoka, ktorý dnes v Čadci poznáme ako Kyzkovský, avšak na mapách nesie meno Briavský potok. Názov osady je v tomto mapovaní ťažko čitateľný, avšak dal by sa prečítať ako Hlusskovga.
???
Na výreze z mapy čadčianskych honov z roku 1864 sa osada nachádza na mapovom liste X., pričom názov honu znel Turčakowa II. Z mapového podkladu je zreteľné, že v osade stálo päť objektov. Pokiaľ túto skutočnosť spojíme s druhým vojenským mapovaním, dospejeme k tomu, že sú v nej zaznačené len murované objekty (4).
Tretie vojenské mapovanie nám opäť odhaľuje novú situáciu. Rozloha osady je 8 695,74 m². Domy sú natlačené jeden na druhý, pričom pri osade je už čitateľný názov, ktorý znie: Hlaskovka. Nad osadou južným smerom možno nájsť výškovú kótu pahorku – vŕšku, ktorý meral 550 m. Terén nad osadou sa v okolí vŕšku prudko zvažoval západným aj východným smerom. Južná strana poskytovala priestor pre cestu smerujúcu ďalej na juh. Terén sa najviac otváral severným smerom, kde badať najmenší sklon v porovnaní s okolím. V tomto severnom smere bol najbližším pľacom susedný pľac zvaný Gabrišsja, na ktorý bolo z Hlaskovky vidieť ako na dlani.
Sčítanie obyvateľstva
Sčítanie obyvateľstva je veľmi zaujímavým zdrojom informácií o obyvateľoch jednotlivých mestských štvrtí – v našom prípade osád, ktoré sa v Čadci odnepamäti nazývali pľace. V texte nájdeme prepis jednotlivých domov nášho pľacu. V kapitole sú zahrnuté len sčítania z rokov 1930 a 1940. Staršie sčítanie z roku 1921 sa, žiaľ, nezachovalo (5). Sčítanie v roku 1930 prebiehalo v decembri, pričom sčítacím komisárom bol pán Štefan Klobucký (6).
Výrez z originálu, sčítací obvod Kyčerka, 1930, zdroj slovakiana.sk_zmensena
Dom č. 785 – rodina Šimona Ondrašina
Prvý dom v zázname patril pánovi Šimonovi Ondrašinovi, ktorý v ňom aj býval spolu so svojou rodinou. Pán Šimon sa narodil v roku 1870 v Čadci. Povolaním bol hrobár a bol gramotný. Jeho manželka sa volala Hana a narodila sa v roku 1865 taktiež v Čadci. Dvojica mala svadbu 2. 2. 1889. Podľa zápisu bolo ich manželstvo bezdetné. Pani Hana vedela len čítať. Spolu s nimi v domácnosti žil chovanec Gregor Frčka, ktorý sa narodil v roku 1919 v Čadci. Záznam uvádza len to, že bol žiakom. Všetci členovia domácnosti boli rímskokatolíckeho vyznania (6).
Dom č. 786 – rodina Evi Kadlubcovej
Druhý dom v zázname patril vdove Eve Kadlubcovej. Pani Eva sa narodila v roku 1880 v Čadci. Sobáš mala 6. 7. 1900, pričom vdovou sa stala v roku 1928. Z manželstva pochádzalo deväť detí, pričom šesť z nich zomrelo. Pani Eva vedela len čítať, pričom na konci záznamu je pri jej mene zápis „sukrom. zpevá“. Pani Eva mala teda napriek tragickému životnému osudu úžasný dar, ktorým si dokázala zrejme aj niečo málo privyrobiť. V domácnosti žil ešte jej syn Mikuláš, narodený v roku 1914. Bol slobodný a pracoval ako pilčík – robotník v Starobystrickom lesnom priemysle v Čadci. Posledným z rodiny bol syn Ondrej, narodený v roku 1921. V čase sčítania bol žiakom. Všetci členovia domácnosti boli rímskokatolíckeho vyznania.
Pri tomto dome zaujme zápis o rodine, ktorá žila v dome v podnájme, avšak v čase sčítania bola neprítomná. Hlavou rodiny bol Jozef Kultán, narodený v roku 1898 v Čadci. Pán Jozef bol gramotný a pracoval ako delník v „Továrňa na drát Mobou Francia“. Obec či mesto s takýmto názvom vo Francúzsku neexistuje. Treba uviesť, že Kysučania radi vyslovovali cudzokrajné názvy vo svojej reči s použitím nárečového jazyka. Lokalita, ktorá by však spadala do tohto rámca, je francúzske mesto Maubeuge. Toto mesto, ktoré sa nachádza blízko belgických hraníc, bolo od začiatku 20. storočia významným hutníckym centrom. Sídlili tu podniky kovospracujúceho priemyslu, kam patria aj drôtovne. Manželka pána Jozefa sa volala Verona, narodená v roku 1903 v Čadci. Dvojica mala sobáš 18. 2. 1822. Z manželstva pochádzali tri deti. Najstarší Jozef sa narodil v roku 1923 v Čadci a podľa záznamu bol žiakom. Druhé dieťa sa volalo Hilda a narodila sa v roku 1926 v Čadci. Posledným v zázname je syn Emil, narodený v roku 1929 v Čadci. Všetci členovia domácnosti boli rímskokatolíckeho vyznania (6).
Dom č. 787 – rodina Jozefa Masláka
Tretí dom patril pánovi Jozefovi Maslákovi, ktorý v ňom aj býval so svojou rodinou. Pán domácnosti Jozef sa narodil v roku 1901 v Čadci. Bol gramotný, pričom povolaním bol robotník v stavebníctve. Miesto výkonu povolania je označené ako Karvinná, Sliezsko, pričom pri zápise je otáznik. Jeho manželka sa volala Mária. Narodila sa v roku 1903 v Čadci. Taktiež bola gramotná. Sobáš mala dvojica 5. 2. 1922. Z manželstva pochádzali dve deti – dcéry. Staršia Margita sa narodila v roku 1923 v Čadci. Pri zázname nájdeme len dodatok, že je žiačka. Mladšia dcéra sa volala Jozefína, ktorá sa narodila v roku 1926 taktiež v Čadci. Všetci členovia domácnosti boli rímskokatolíckeho vyznania (6).
Dom č. 788 – rodina Márie Ondrašinovej
Štvrtý dom pľacu patril podľa sčítacieho hárku pani Márii. Majiteľka domu sa narodila v roku 1870 v Čadci a bola vdovou. Dátum svojho sobáša nahlásila sčítaciemu komisárovi ako 9. 2. 1880. V čase sobáša by mala teda iba 10 rokov, čo predpokladám, že je chyba v zápise. Z manželstva pochádzalo šesť detí, avšak dve zomreli. Vdovou sa pani Mária stala 6. 6. 1921. Bola gramotná a živila sa poľnohospodárstvom ako maloroľníčka. V dome s ňou žili aj jej deti. Najstaršia dcéra sa volala Anna Gulčíková. Narodila sa v Čadci v roku 1902. Sobáš mala s manželom 25. 2. 1922. Z manželstva pochádzali dve deti. Zápis pani Anny končí informáciou, že vie čítať a písať. Ďalším obyvateľom domu bol Šimon Gulčík – zať majiteľky domu. Narodený bol v Čadci v roku 1897. Pracoval ako nádenník, avšak v čase zápisu bol nezamestnaný. Deti tejto dvojice sa volali Štefánia a Ján. Staršia Štefánia sa narodila v roku 1923 tiež v Čadci. V čase zápisu sa uvádza, že je žiačka. Mladší Ján sa narodil v roku 1927 v Čadci. V domácnosti ešte žila Verona Ondrašinová, ktorá bola dcérou majiteľky domu. Narodila sa v roku 1909 v Čadci. V čase zápisu bola slobodná a bezdetná. Vedela čítať a písať a ako prácu má v čase zápisu poznámku, že vypomáha v domácnosti. Najmladší syn majiteľky domu sa volal Jozef. Narodený bol v roku 1917 v Čadci. Zápis v sčítacom hárku spomína, že bol žiakom. Všetci členovia domácnosti boli rímskokatolíckeho vyznania.
V dome je uvedená ešte jedna domácnosť. Jej hlavou bol Vincent Berger. Narodil sa v roku 1909 v Čadci. Pán Vincent bol gramotný, pričom sa živil poľnohospodárstvom ako maloroľník či nádenník. V poznámke je uvedené, že je majiteľom bytu, v ktorom bývajú. Jeho manželka sa volala Agnesa Bergerová. Narodila sa v roku 1911 v Čadci. Sobáš mala dvojica 28. 6. 1928. Manželstvo bolo v čase sčítania bezdetné. Pani Agnesa bola gramotná, avšak v sčítacom hárku nemá uvedené nič viac, takže sa musela starať o domácnosť a hospodárstvo. Všetci členovia domácnosti boli rímskokatolíckeho vyznania (6).
Dom č. 789 – rodina Jozefíny Blahovej
Piaty dom v pľaci patril pani Jozefíne Blahovej. Narodila sa v roku 1890 v Čadci. Sobáš mala 4. 10. 1912. Z manželstva pochádzalo osem detí, pričom tri zomreli. Pani Jozefína bola gramotná, pričom sa živila poľnohospodárstvom ako roľníčka. V zápise má pri bližšej špecifikácii zamestnania uvedené – Ondrej Blaha, manžel. Jemu sa však budeme venovať v zápise neskôr. Ďalšou osobou v domácnosti bol syn Viliam. Narodil sa v roku 1914 v Čadci. V čase zápisu má uvedené, že vypomáha v domácnosti. Druhým dieťaťom bola dcéra Františka. Narodila sa v roku 1915 v Čadci a v zápise sa uvádza, že je žiačkou. Tretím dieťaťom bola dcéra Vincencia. Narodila sa v roku 1919 v Čadci a v zápise sa uvádza, že je žiačkou. Posledným dieťaťom je syn Ondrej. Narodil sa v roku 1922 v Čadci. Zápis uvádza, že je žiakom. Poslednou osobou v domácnosti je Ondrej Blaha. Je uvedený ako dočasne neprítomný, preto je rozpisovaný ako posledný. Pán Ondrej sa narodil v roku 1892 v Čadci. Bol gramotný, pričom je uvedené, že pracuje ako robotník v „Továrňa na drát Mobou Francia“. Túto adresu som tu už rozpisoval pri rodine pána Kultána, avšak napíšem to aj tu. Obec či mesto s takýmto názvom vo Francúzsku neexistuje. Treba uviesť, že Kysučania radi vyslovovali cudzokrajné názvy vo svojej reči s použitím nárečového jazyka. Lokalita, ktorá by však spadala do tohto rámca, je francúzske mesto Maubeuge. Toto mesto, ktoré sa nachádza blízko belgických hraníc, bolo od začiatku 20. storočia významným hutníckym centrom. Sídlili tu podniky kovospracujúceho priemyslu, kam patria aj drôtovne. Všetci členovia domácnosti boli rímskokatolíckeho vyznania (6).
Dom č. 790 – rodina Ondreja Slaniňáka
Šiesty dom mal dve bytové jednotky a dohromady v ňom žilo štrnásť ľudí. Ako prvú si rozoberme rodinu majiteľa domu. Pán Ondrej Slaniňák sa narodil v roku 1894 v Čadci. Bol gramotný a pracoval v poľnohospodárstve ako roľník. Jeho manželka sa volala Anna a narodila sa v roku 1895 taktiež v Čadci. Sobáš dvojica uzatvorila 4. 4. 1913. Zo zväzku pochádzalo sedem detí. Prvým bol syn František, ktorý sa narodil v roku 1915 v Čadci. Zápis o ňom končí informáciou, že bol žiakom. Druhým dieťaťom bola Anna, narodená v roku 1918 v Čadci, ktorá má pri mene poznámku, že je tiež žiačkou. Tretím dieťaťom bola Vincencia, narodená v roku 1921 v Čadci, ktorá bola taktiež žiačkou. Štvrtým dieťaťom bola Štefánia, narodená v roku 1924, ktorá taktiež navštevovala školu. Posledné tri deti boli príliš malé na to, aby chodili do školy. Patrila medzi ne dcéra Margita, narodená v roku 1925, dcéra Verona, narodená v roku 1927, a syn Jozef, narodený v roku 1930. Všetci členovia domácnosti boli rímskokatolíckeho vyznania.
Druhú domácnosť viedol Jozef Ščuri. Narodil sa v roku 1904 v Čadci. Pracoval ako robotník v piliarstve a jeho zamestnávateľom bol Starobystický lesný priemysel v Čadci. Jeho manželkou bola Verona, narodená v roku 1909 v Čadci. Sobáš mala dvojica 14. 2. 1926, pričom z neho pochádzali tri deti. Zápis k pani Verone končí informáciou, že vie čítať a písať. Deti v domácnosti boli samé dcéry. Prvá sa volala Anna a narodila sa v Čadci v roku 1926. Druhá sa volala Jozefína a narodila sa v roku 1928 v Čadci. Tretia dcéra sa volala Verona a narodila sa v roku 1929 v Čadci. Všetci členovia domácnosti boli rímskokatolíckeho vyznania (6).
Dom č. 791 – rodina Vincenta Slaniňáka
Posledný dom v pľaci patril pánovi Vincentovi Slaniňákovi, ktorý dom obýval spolu so svojou rodinou. Pán Vincent sa narodil v roku 1891 v Čadci a bol gramotný. Pracoval ako robotník, ktorý bol v čase sčítania bez zamestnania. Jeho manželka sa volala Terézia a narodila sa tiež v Čadci v roku 1888. Dvojica sa zosobášila 6. 7. 1911. Dvojica mala sedem detí, pričom z tohto počtu dve zomreli. Najstaršia dcéra sa volala Mária a narodila sa v roku 1910 v Čadci. V čase sčítania bola slobodná a bezdetná. Prvý syn v zázname nesie meno Vincent, narodený v roku 1913 v Čadci. V čase sčítania bol slobodný. Pracoval ako pilčík – delník v Starobystickom lesnom priemysle v Čadci. Ďalšie v poradí boli dcéry – dvojičky Verona a Hana, narodené v roku 1922 v Čadci. Záznam pri oboch uvádza, že boli žiačkami. Posledným v zápise je syn Ondrej, narodený v roku 1926 v Čadci. Všetci členovia domácnosti boli rímskokatolíckeho vyznania (6).
Sčítanie prebehlo opäť o desať rokov. Nakoľko však doteraz podliehajú jeho časti utajeniu podľa zákona, opísané budú len z hárku spoločného sčítacieho obvodu, ktorý nám poskytne aspoň základné informácie o osade. Prvým zaujímavým zápisom je počet domov. Ten je oproti roku 1930 výrazne navýšený. V pľaci je evidovaných trinásť domov (7).
Sčítanie prebehlo opäť o desať rokov. Nakoľko však doteraz podliehajú jeho časti utajeniu podľa zákona, opísané budú len z hárku spoločného sčítacieho obvodu, ktorý nám poskytne aspoň základné informácie o osade. Prvým zaujímavým zápisom je počet domov. Ten je oproti roku 1930 výrazne navýšený. V pľaci je evidovaných trinásť domov (7).
Po úprave farebnosti cez AI, inak výrez z pohľadnice, 1933, zdroj súkromná zbierka autora_zmensena
Záber na osadu vo výreze z pohľadnice, 1933, zdroj súkromná zbierka autora
Výrez z katastrálnej mapy oblasti našej osady, rok 1935, zdroj súkromná zbierka autora_zmensena
Prvým domom v hárku je dom so súpisným číslom 785, ktorý bol pozostalosťou po nebohej vdove F(T)rčke Jánovej. V dome sa nachádzal jeden byt, ktorý bol v čase sčítania prázdny.
Druhým domom v hárku je dom so súpisným číslom 786. Jeho majiteľkou bola Eva Kadlubcová. V dome bol jeden byt a žili v ňom dvaja ľudia.
Tretím domom v hárku je dom so súpisným číslom 787. Jeho majiteľom bol Ľudovit Kizek. Jeho manželka bola Mária, rodená Sotnická. V dome boli prítomní aj Margita Masláková, Jozefína Masláková a Jozef Maslák. V dome bol jeden byt a žili v ňom piati ľudia.
Štvrtým domom v hárku je dom so súpisným číslom 788. Jeho majiteľkou bola Mária Ondrašinová, rodená Larišová. V dome bol jeden byt a žili v ňom dvaja ľudia. Jedna neznáma osoba je zapísaná ako neprítomná v domácnosti.
Piatym domom v hárku je dom so súpisným číslom 789. Jeho majiteľom bol Ondrej Blaha. Jeho manželka bola Jozefína, rodená Bergerová. V dome bol jeden byt a žilo v ňom osem ľudí.
Šiestym domom v hárku je dom so súpisným číslom 790. Jeho majiteľom bol Ondrej Slaninák. Jeho manželka bola Anna, rodená Materová. V dome bol jeden byt a žili v ňom desiati ľudia.
Siedmym domom v hárku je dom so súpisným číslom 791. Jeho majiteľom bol Jozef Ščury. Jeho manželka bola Verona, rodená Slaniňáková. V dome bol jeden byt a žili v ňom deviati ľudia.
Ôsmym domom v hárku je dom so súpisným číslom 1164. Jeho majiteľom bol Vincent Slaninák. Jeho manželka bola Terézia, rodená Ščury. V dome bol jeden byt a žilo v ňom päť ľudí.
Deviatym domom v hárku je dom so súpisným číslom 1199. Jeho majiteľom bol Šimon Gulčík mladší. Jeho manželka bola Anna, rodená Ondrašinová. V dome bol jeden byt a žili v ňom šiesti ľudia.
Desiatym domom v hárku je dom so súpisným číslom 1292. Jeho majiteľkou bola Agneša Bergerová, rodená Ondrašinová. V dome bol jeden byt a žili v ňom piati ľudia.
Jedenástym domom v hárku je dom so súpisným číslom 1304. Jeho majiteľom bol Mikuláš Kadlubec. Jeho manželka bola Anna, rodená Skotnická. V dome bol jeden byt a žili v ňom štyria ľudia.
Dvanástym domom v hárku je dom so súpisným číslom 1312. Jeho majiteľom bol Vincent Slaninák a spol. Jeho manželka bola Agneša, rodená Dejčíková. V dome bol jeden byt a žilo v ňom šesť ľudí.
Trinástym domom v hárku je dom so súpisným číslom 1314. Jeho majiteľom bol Jozef Juriš. Jeho manželka bola Veronika, rodená Ondrašinová. V dome bol jeden byt a žilo v ňom päť ľudí.
Ľudské príbehy z našej osady
Pri výskume osady som sa pokúsil skontaktovať s niekým, kto v nej prežil celý svoj život alebo aspoň jeho časť. Takýmto spôsobom som sa dostal k pani Anne Kultánovej, r. Miklušákovej, ktorá sa v osade narodila a žije v nej dodnes. Vďaka jej spomienkam som sa vracal zo stretnutia s ňou s novým pohľadom na osadu. Človek spoznával miesta, ktoré mali pre vtedajších obyvateľov veľký význam, dnes však prešli takými zmenami, že mnohí rodáci by svoj drahý pľac nespoznali. Nechajme však prehovoriť samotnú pamätníčku, ktorej spomienky sú vzácnym svedectvom doby, na ktorú postupne bledne pamäť.
Cez spomienky pani Hanky vojdime do starého pľacu Kyčerka
Pani Anna sa narodila roku 1952 priamo v pľaci Kyčerka. Mama bola rodáčka s pľacu. Otec bol od Gabriša, tam mal rodičov pričom jeho otec bol obuvník. Babka od Gabriša bola gazdiná, doma. Život v rodnom pľaci bol spojený s každodennou prácou. Otec paní Anny bol napríklad železničiar, kurič. „Bežne vstával o 3.00 h, či bolo leto, alebo zima, pričom jeho cieľom bola stará hlavná železničná stanica v Čadci. Odtiaľ cestoval na Ostravsko, kde celý deň kúril v parných lokomotívach. Cesta dolu do mesta ako sa hovorilo bola náročná. Cesty boli vozové, verejné osvetlenie tu neexistovalo a cesta bola po daždi blatistá a šmykľavá. V zime sa neodhŕňalo ako dnes, robili sa chodníčky a keď si vstával prvý, robil si ich ty. Mama bola domáca.“ (9)
„Keď som bola malá všetky domy v pľaci boli drevené. U domou boli malé záhradky na zeleninu a skoro každý dom mal štekový plot. Až postupne sa začalo prerábať, pričom materiál na murované domy sa všetok muselo na koňoch doviesť. Ručne sme všetko miešali. Ja si pamätá už elektriku ale mama často spomínala na sviečky. Mnohý ale elektriku ani nechceli, naučený boli, že keď zašlo slnko išlo sa spať. Horšie bolo v zime keď bola rýchlo tma.“ (9)
„Cesta išla cez pľac ako dneska, stredom pričom na konci pred lesom boli posledné dve dreveničky. Nad cestou bývala paní Jurišová, pod ňou Slanináková. U domu mala citrónku, skorú jabloň ktorú si dodnes pamätám. Problémom tu bola voda. Vlastnú studňu nemal v dvore každý a ak áno bola len jeho. Spoločná studňa bola v strede pľacu skoro naproti nášmu domu. Mala veľkú kľuku a striešku. Až neskôr sa dala pumpa. Bola ručne vykopaná a je veľmi stará. Mala by mať 16 metrov. Studňu sme chodievali čistiť pričom sme sa vždy museli do nej spustiť ... . Ďalšia studňa bola v rožku pod lesom. I tam sa chodilo na vodu. Neraz sme chodili i tri-štyri razy po vodu, keď sa bralo na varenie. Vodu na varenie sme ale brali len zo studne v pľaci, pod horu sa chodilo len po vodu na pranie. Neraz keď bolo leto sa pre vodu strhla zvada. Les nad pľacom bol náš, Kyčeranou. Aj polia okolo celého pľacu od lesa Lán u potôčika, kde bolo zopár prílohou Kyčeranou až po potok Kyzkovský na druhej strane, tiež po potôčik. Všetko bolo pokosené, spásané, okopané. Sadili sme aj na prudkých svahoch napr. i pod spomínaným lesíkom a keď sme dokopali vrecia zo zemiakmi sme kotúľali na cestu, netrebalo ich znášať, tak prudko tam bolo a i tak sa urodilo. Všetko sme hnojili domácim hnojom, nič iné ani nebolo. Úroda raz bola a inokedy jej bolo menej.“ (9)
„Každý v pľaci niečo choval a hospodáril, sused Gulčík mal napr. koňa a statky. Domácnosti pracovali na poliach pričom sa odvádzali povinné kontingenty. Niekto však už pracoval dole v meste či až na Českej starane. Tradičný oblečenie v osade bolo tzv. „po sedľacku“, nevyznačovalo sa výraznou farbami. Spomínam si, že mama napríklad si sama šila oblečenie. To sa vyznačovalo tzv. lajblíkmi pričom bolo doplnené o tradičnú sukňu zvanú fertucha alebo zaponka. To bolo ale sviatočné oblečenie, inak sa nosilo také obyčajné – blúzky a sukne. Chlapi nosili obyčajné nohavice, košele a kto mal robotné, tak staré robotné. Otec napr., keď robil u železnice, tak nosil aj také.“ (9)
„Najbližší obchod bol v meste, neskôr u Hluška. Mama nosila batôžtek a s ním chodila do mesta na nákupy. Krčma to isté ale často sa robilo tak, že s kostola sa išlo rovno do krčmy, bolo to po jednej ceste. Školu som navštevovala tú u Hluška, bola to jednotriedka len do štvrtej triedy dneska je tam myslím umelecká škola. Ostatné sa muselo odchodiť dole do mesta. Dnes je naša stará škola v meste schátraná.“ (9)
„Keď som bola malá, v pľaci bolo len jedno auto. I cesty von s pľacu boli ako dnes. Dalo sa dostať pomedzi domy na každú stranu, dnes už veľa týchto prechodov nie je a je to veľká škoda ... . Pľac žil aj oslavami. Zabíjačky napr. boli veľká vec. Museli sme však povinne odovzdávať časť mäsa a chrbtovú kožu, vždy to mäsiar náležite očistil a naši to potom išli odovzdať, taký bol príkaz. Ďalšie oslavy boli svadby, robievali sa doma a tancovať sa chodilo do stodôl. Pekne sa ozdobili krepákom, vyzametalo sa a bola tancovačka. Na tie tancovačky sme sa chodili pozerať a vždy sme niečo dostali. Bežne sme sa ale stretávali u drápania peria. Kadečo sa tam vyprávalo, aj strašidelné príbehy ale nepamätám si ani jeden, je to už veľmi dávno.“ (9)
„Družstevníctvo bolo také, aké bolo. Všetko postupne okolo pľacu obhospodarovali družstevníci. Až dozadu do Škrabáka. Zle sa nám pozeralo na to, ako orali medze. Najhoršiu hlinu spod zeme vyťahovali a tú dobrú zasypávali. Kto gazdoval, musel odovzdávať kontingent. Brala to jedna suseda a vždy po to došlo auto z mesta. My sme mali kozu a tiež sme odovzdávali. Dokonca aj potichu za babku u Kyzka. Bola taká tajná dohoda a my sme namiesto jej kravského mlieka odovzdávali kozie. Nik na to nikdy neprišiel. Vždy sme mali v pľaci najvyššiu tučnosť mlieka, tak bolo dobre. Len my sme vedeli prečo, dnes sa na tom smejem.“ (9)
„Veľa som sa nachodila do Gabriša, bolo tam veselo. Váľali sa tam máje a chalani s pľacu sa prezliekali za kadejaké maškary. Potom prišlo, že ich budú búrať. Dedko od Gabriša to nechcel počuť, vravel, že si ľahne pred buldozér a nech dom zasypú aj s ním. Nakoniec musel povoliť. Jeho domou zmizol a už nič nebolo ako predtým. Dostali byt dole u dnešného Lidlu ale dlho ho nevyužil. Zakrátko zomrel. Vždy vyzeral s okna smerom k zbúranému pľacu a ticho spomínal. Taktiež sa ma vždy keď som prišla na návštevu spýtal „Hanička moja, bola si kedy v base“. Ja som mu odpovedal „Nie dedko, nebola, prečo?“. Od len odvetil, „Lebo my sme“. Neraz som potom spomínala ako ma dedko volal keď videl, že ide dážď a oni dole u Gabriša sušili seno. Ich dom som videla z nášho, bol hneď skraja. Behávala som im cez všetky medze až dole k domu pomáhať pratať pričom dedkov hlas ma celú cestu volal. Dedko mal mohutný hlas a preto sa to volanie tak ozývalo.“ (9)
„Stále sa šuškalo, že sídlisko pôjde až hore. Až do Buty či pod Butovanou. Paneláky tu mali byť. Mali sme dopadnúť ako u Gabriša. Keď paneláky došli až tu pod nás vyvlastnili tu dva najspodnejšie domy. Jeden Ihelkovcom, druhý Grešákovi. Tí kedysi bývali pri nás hore v pľaci v dreveničke a potom dole postavili. V ich prázdnej dreveničke sme sa učili tancovať, až kým ju nezbúrali, bola kúsok nad naším domom. Spodné domy boli murované. Jeden ostal stáť, je s neho krčma.“ (9)
Výrez z topografickej mapy 1964, zdroj staremapy.sk
Vojenská mapa Kysúc, zdroj súkromná zbierka autora
Spomienky na starý pľac a na božiu muku „pri Slupku“
V dnešnej osade stojí stará križovatka, ktorá bola pôvodne odbočkou z poľnej cesty k domom osady. V jej juhozápadnom rohu nad cestou, za plotom rodinného domu, stojí stavba Božej muky, ľudovo zvaná kaplička. Jej pôvod nám priblížila pani Anna Chrastinová, rod. Oravcová, ktorej malá stavba stojí v záhrade rodičovského domu. Pani Annu zaujal môj nápad spracovať históriu osady, kde žije, preto neváhala a oslovila susedov, od ktorých získala cenné fotografie, ako aj rozprávania, ktoré sú spracované v nasledujúcom texte.
Svadba v pľaci v roku 1967. Záber zo súkromnej zbierky pani Anny Chrastinovej.
„Pôvodná kaplnka bola stará, železná a mala zelenú farbu. Bola to vlastne trojnožka a na nej búdka so soškami, ktorá mala hore oblúkové zakončenie. Vnútri bola socha Panny Márie a krížik. Ozdobovala sa umelými kvetmi, pričom neraz v sobotu tam doniesli sestry Blahové aj kvety živé, keďže bola súčasťou ich záhrady. Pod búdkou kaplnky bola pôvodne drevená rímsa, kde stála soška Ježiška. Tá bola zo skla a od tetiek z osady viem, že sa do nej kedysi dávala sviečka. Pod svahom pri ceste boli vraj v roku 1968 skromné lavičky, pričom pri príchode vojsk Varšavskej zmluvy do Čadce sa pri kaplnke modlievali obyvatelia osady, nakoľko sa veľmi báli, že nastane vojna.
Dnešná socha v kaplnke má 65 cm a nepochádza z tohto kraja. Moja babka Veronika s dedom Viliamom odišli po vojne aj s mojou maličkou mamou bývať ako mladá rodinka do pohraničia – Jeseníkov, ktoré pôvodne patrili do Sudetov. Keď odsunuli Nemcov, našlo tam bývanie mnoho Čadčanov. Každá nemecká rodina si mohla zobrať len určitý objem svojich vecí so sebou. Keď dedo pomáhal odviezť veci odchádzajúcej Nemke s deťmi na konskom voze na stanicu, hliadka nedovolila zobrať všetko, vraj toho majú veľa. Vtedy prišla k babke plačúca Nemka a túto sochu jej podala so slovami: „Vyzeráš, že si dobrá žena, zober si ju, viem, že u teba bude v dobrých rukách.“. Tak sa socha Panny Márie dostala do osady. Dlho bola v starej drevenici v strede pľacu, až sa nakoniec dala do novej kaplnky, ktorá existuje od roku 1986. V novembri toho istého roka ju aj vysvätil vdp. Milan Kavor s kaplánom Dominikom Gurínom. Postavil ju môj otec a tú starú, ktorá tu stávala predtým, sme neskôr odniesli a dala sa k Butovcom do lesa, kde by mala byť do dnešných dní.
Ešte si pamätám, že pľac mal štyri časti. Najspodnejšia, kde postavil dom Ihelka a Grešák a dnes je tam posledný rad panelákov, niesla názov „Na Fakovke“. Od nich po ceste sa došlo „Ku Slupku“ – kde je naša spomínaná kaplnka, ktorej história sa opisovala vyššie. Od Slupku sa išlo smerom do stredu osady, kde to volali „Do Pľacu“ alebo aj „Pri Studni“. Cesta ďalej pokračovala do posledného miesta v osade, ktorým končili domy, a to sa volalo „Na Kopec“. Ďalej už pokračovali len polia, napr. Vyšná a Nižná grapa a Kyčerský les s názvom „Ľazura“ – tak sa volali tie príkre svahy v prvej hore. Pod ňou je dodnes studňa a to miesto v okolí volali „Pod studňu“. Mnohí starí ľudia odtiaľ nosili vodu nielen pre statok, ale ženy tam chodili aj prať. Pokračuje sa Za kamence, do Zadkov.
V okolí kaplnky rástli dve veľké čerešne a hloh, ktorý máme na pozemku dodnes. Od kaplnky na juh vedie poľná prístupová cesta k pozemkom, ktorú využívali domáci cestou na roľu. Jediným dopravným prostriedkom bol konský voz. Navrchu Kyčerky bola okrem role aj „Horka“ – malý lesík, v ktorom sa hrávali asi všetky deti. V tých miestach stál potom vysielač.
Naproti kaplnke cestu lemoval provizórny mini plot zo železných kolov a hliníkového drôtu na dedovom záhone „Pod cestu“. Na začiatku aj na konci boli namiesto drôtu okresané „žerde“. A práve „Na žerdi“ bolo miesto stretávania ľudí z pľacu. Sedávalo sa tam a rozprávalo. Chodieval tam každý, mladý, ale aj starší, a aj babky vo fertuškách. Neskôr sme to už volali „Na plote“. Dnes tam stojí dom so súpisným číslom 2982 (10).
Ako malá som zažila pravé „driapanie peria“. Mnohé babky rozprávali svoje zážitky. Hlavne spomínali, ako bolo napriek drine a chudobe veselo. Veľa sa spievalo po celý rok. Udržiavali sa zvyky, oblievali sa na Veľkú noc, chodili po Lucii, cez Vianoce po spievaní. Ako na Štedrý deň chodievali gazdinky piecť kysnuté koláče ku Slaninákovcom na Kopec. Každá si doma pripravila na plechy koláče, ale odpekali to u nich v stavanej peci. Deti si chodievali pozerať, kto má aký vianočný stromček – Polazničku. Dokonca spomínali, ako sa niektoré už ako dospelé sánkovali na konských saniach z Kyčerky až dolu do Šitnikov a ku Krátkemu potočku. Šitniky bola tá časť nad horným Sídliskom III. a smerom na západ bol močiar, kde je dnes Kostol sv. Jozefa robotníka. Krátky potoček bol prameň Gabrišovského potoka, bol hneď vedľa, dnes je tam park Srdce Kyčerky.“ (10).
Kopec Kyčerka 1969, zdroj súkromná zbierka Antona Laša
Úprava farebnosti cez AI, kopec Kyčerka v zimnom období roku 1969, zdroj súkromná zbierka Antona Laša_zmensena
Úprava farebnosti cez AI, kopec Kyčerka v zimnom období roku 1969, zdroj súkromná zbierka Antona Laša_zmensena
Lúky pod osadou v roku 1973, zdroj súkromná zbierka pána Jaroslava Ondrašina
Nad pľacom v roku 1973. Záber zo súkromnej zbierky Anny Chrastinovej.
Výstavba sídliska – tesný koniec, na ktorý sa pomaly zabúda
Život v Čadci dostal počas socializmu zvláštny smer. Rozhodnutie vystavať z Čadce moderné socialistické mesto postihlo veľké množstvo jej pôvodných obyvateľov. Tí sa museli prispôsobiť. Budovanie mesta nezahŕňalo len asanovanie pôvodných domov hlavných ulíc v centre. Zameriavalo sa aj na osady, ktoré tvorili chrbtovú kosť obyvateľstva Čadce. Mnoho osád dostalo nálepku „na dožitie“. Pľac Kyčerka sa tomuto vyhol a mal ostať zachovaný (8) – teda aspoň zatiaľ.
Výrez z budúcej mapy výstavby sídliska, 1978, asanácia pôvodnej zástavby, zdroj Archív stavebného úradu Čadca
Záber na osadu z dnešnej Hurbanovej ulice, prvá polovica 80. rokov 20. storočia, zdroj web Stará Čadca_zmensena
Úprava farebnosti pomocou AI, výrez z fotografie na pľac Kyčerka, ktorý sa dostáva nadohľad novému sídlisku, rok 1986,_zmensena
Koncom 70. rokov prebehla architektonická súťaž. Víťazný projekt mal určiť novú tvár nielen centra, ale aj prímestských častí. Všetky odprezentované projekty počítali s tým istým. Osada Kyčerka bude buď asanovaná čiastočne, alebo úplne, pričom ju nahradí nová forma bývania doplnená o občiansku vybavenosť (8). Územný plán mesta sa ďalšie roky vyvíjal a s ním aj výstavba v okolí mesta. Do roku 1981 platil plán, ktorého výrez možno nájsť aj v časti s obrázkami. Pôvodná časť osady mala byť asanovaná, pričom ostať mala len časť s novými objektami, ktoré stavali vôkol cesty na kopec Kyčerka na vstupe do osady v smere od osady u Martinka. Pôvodná časť, ako je aj vidieť, mala byť nielen asanovaná. Zmenený mal byť aj terén, pričom po vytvorení príslušných terás malo byť územie rozdelené medzi objekty IBV (individuálnej bytovej výstavby), doplnené o radovú výstavbu domov v danom počte. Na dohľad od starej časti osady v severozápadnom smere mali vzniknúť aj menšie bytovky, ktorých obslužné komunikácie by ústili do ulice Okružnej, ktorá mala už vo vtedajších plánoch zásadnú úlohu v doprave v rámci novovznikajúceho sídelného bloku (8). Časť na vstupe do osady mala prebrať dominantnú úlohu nového centra osady, ktoré by bolo doplnené pravdepodobne o novostavby obyvateľov, ktorým by boli domy v pôvodnej časti osady zasanované – pokiaľ by, samozrejme, mali záujem o opätovnú výstavbu rodinných domov v lokalite ich predošlého bydliska. (8)
Záber z vrcholu kopca Kyčerka na južnú stranu osady, záber vytvorený v roku 1987, zdroj web Stará Čadca_zmensena
Realita osady bola ťaživá najmä pre starších obyvateľov. Každým rokom bola panelová výstavba k osade bližšie a bližšie. Pri projekte výstavby Kyčerka IV. a cesty pod Kyčerkou zasiahla obyvateľov veľká vlna vykupovania pozemkov, ktoré stále papierovo vlastnili a na ktorých miestach mali vyrásť nové paneláky už ako priami susedia osady. V roku 1988 prebiehala výstavba dnes posledného pásu panelákov sídliska Kyčerka. Pod týmto radom padol prvý a jediný dom v osade. Stavba pána Grešáka so súpisným číslom 1999 bola v podstate novostavbou. Musela však ustúpiť výstavbe, pričom rodina sama dostala byt v blízkom okolí. Pás panelákov vizuálne odčlenil dom pána Ihelku, ktorého súpisné číslo bolo 2082. Dom bol vykúpený, avšak ostal stáť ako sklad pre robotníkov podieľajúcich sa na stavbe sídliska, pričom mal byť po dokončení prác asanovaný. Zmenou politického režimu v roku 1989 však projekt rozsiahlej výstavby skončil. Nové objekty sa už nezačínali stavať, pričom sa dbalo na dokončenie rozostavaných budov v priestore dnešnej Chalupkovej a Hurbanovej ulice. Osada teda ostala a jej obyvatelia si vydýchli, nakoľko sa už nemuseli báť o svoje domovy.
Sídlisko sa stáva susedom osady, je však rok 1988 a výstavba sa zastaví, to však ešte nik netuší, zdroj súkromný archí_zmensena
Záber na dom pána Ihelku, ktorý sa stal známou krčmou, záber z konca 90. rokov 20. storočia, zdroj súkromný ar
Dnešná osada a život v nej
Osada Kyčerka je zaujímavým miestom dodnes. Od sídliska je doteraz oddelená širokým pásom lúk. Keď sa po nej vyberiete poprechádzať, nájdete aj stopy starej Kyčerky, ktorá je už dnes dávno preč. Čo si pľac zachoval zo svojej histórie, sú pôvodné súpisné čísla domov. Pôvodné čísla dreveníc dnes označujú murované domy, ktoré zaplnili aj túto osadu. Blízke paneláky na ňu síce pozerajú, ale sú ďaleko. Osada sa dodnes rozrastá a v súčasnosti je v nej možné nájsť 33 domov. Pôvodné dreveničky sú len dve, pričom jedna je veľmi dobre maskovaná. Blízkosť lesa, ktorý je v podstate za rohom, z nej robí ideálne miesto na výjazd do vyšších polôh nad mestom, odkiaľ možno dôjsť po správnych cestách až do Zákopčia či naspäť do centra Čadce.
Zdroj informácií: 1, Mapa 1. vojenské mapovanie 1783 – Arcanum 2, Kniha: Vojenské mapovanie na Slovensku 1769 – 1883. Annamária Jankó a Bronislava Porubská. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky 2013. 3, Hadtörténeti Intézet és Muzeum Budapest, Térképtár - Vojenský historický ústav a múzeum Budapešť, Archív máp. 4, Katastrálny úrad Čadca – Súpis honov 1864. 5, Komunikácia zo Slovenským národným archívom. 6, Sčítanie obyvateľstva 1930. 7, Sčítanie obyvateľstva 1940 8, Stavebný archív mesta Čadca. 9, Spomienky Anny Kultánovej r. Mikulášovej. 10, Spomienky Anny Chrastinovej r. Oravcovej.
