Mesto Čadca, hora panelových domov a ulice ľudí kľukatiace sa ako had. Obchodné reťazce lákajúce na „zľavy dňa“, nekončiace kolóny vozidiel prichádzajúce z každej svetovej strany.
Nervozita, stres a bezohľadnosť. Taká je naša súčasná doba, ktorú akože žijeme. Že neexistuje možnosť vykúpenia? Existuje, aspoň krátkodobá. Poďte s nami „Kysuckou krajinou“, vezmeme Vás do „Vojtovho raja“.
Tento raj strážia dvaja rytieri, jedným je Chotárny kopec (906 m n.m., kataster obce Ochodnica), druhým Vojtov vrch (840 m n.m., kataster mesta Čadca). Tento raj, pozostávajúci z krásnej prírody, výhľadov a pokoja, rozprestiera sa v južnej časti mesta Čadca. Kto by vôbec mal odvahu povedať, že tento chotár patrí mestu. Veď napokon „okupovaný“ je katastrálnym územím obcí Zákopčie, Dunajov a Ochodnica. K slovu sa tu dostáva aj mesto Krásno nad Kysucou. Hovoríme o osídleniach Burdovci, Murčovci, Janščovci, Črchľa, Lazy, U Repáka, Blažková a Podhrady. Často sa stretávame tiež s pomenovaním „osady Vojtovského vrchu“.
My sa v tomto príspevku pozrieme na osadu Črchľa (cca 790 m n.m.), ktorej vznik a vývoj je isto úzko spätý s vyššie spomínanými osídleniami.
Osadu sme navštívili v rámci nášho okruhu z Dunajova do Dunajova. Najlepší prístup do týchto končín sa javí z obce Zákopčie, časť U Holých. Žltá turistická trasa Vás privedie na červenú turistickú trasu (zároveň cyklotrasa). Pri kaplnke sa vydáte vpravo po neznačenom chodníku. Po zhruba 400 metroch ste v osade, z ktorej sú krásne výhľady. Celkovo z tohto miesta vyžaruje pozitívna energia. Osídlenie slúži zrejme výlučne na rekreačné účely.
Čo prezrádza prvé, druhé a tretie vojenské mapovanie?
Prvé vojenské mapovanie z 18. storočia dokladá dobre rozvinutú cestnú sieť v oblasti akéhosi názvu „Woidia (?) Call:.“, jedná sa pravdepodobne o usadlosť (Call – Calluppen) Vojty. A badať tu i známky osídlenia vo forme murovaných objektov (červené obdĺžniky na mape). Tri takéto objekty sa rozkladali zhruba v oblasti dnešných osád Črchľa a Janščovci. Väčšie osídlenie bolo situované bližšie k Vojtovmu vrchu, tvorilo ho jedenásť objektov a dnes by sme ho mohli stotožniť s osídlením Podhrady (známe skôr pod názvom „Na Vrchu“). Na mape z 18. storočia sú zakreslené aj vrchy „Ohotnika b.“ (Chotárny kopec) a „Czerkie b.“ (zrejme súčasný Vojtov vrch).
Mapové listy vytvorené počas druhého vojenského mapovania (19. storočie) sú už veľavravnejšie. Rozpoznať sa dajú aj naši vyššie spomínaní rytieri, ochrancovia raja. Reč je o „Wojtow B.“ – Vojtovom vrchu a „Rakowka B.“ – Chotárnom kopci. V pozadí „stojí učupený“ ešte jeden vrch, horšie čitateľný „Brestowia B.“, súčasná Brestová (784 m n.m.).
Zaujímavé je pomenovanie osídlení, ktoré už v tom čase predstavovali minimálne tri samostatné sídlené jednotky, vzdialené od seba približne jeden kilometer. Ich spoločný názov bol „do Woyta“. Áno, totožný názov pre viaceré osídlenia. Mohli to byť zárodky súčasných osád Črchľa, Janščovci, Murčovci, Podhrady, Lazy a U Repáka? Výnimočný názov z tohto obdobia mala podľa mapových listov pravdepodobne iba osada Burdovci. Názov nie je dobre čitateľný, jednalo sa o osadu „Hasloni“ – „Haslownie“ (?).
Tretie vojenské mapovanie z 19. storočia vypovedá ďalší príbeh. Názvy vrchov sú nám už dostatočne povedomé, Wojtov vrch a Rakovka. Len tie osídlenia, respektíve ich názvy sa trošku ustálili. A tak v miestach osídlenia Lazy nachádzame názov „do Vojtov“, Podhrady sú „Pod hrady“ a naša Črchľa by mohla byť „Ravnih“ (?). Na tomto mieste by som sa ešte vrátil späť k druhému vojenskému mapovaniu, na ktorom nemôžeme prehliadnuť isté malé osídlenie (samotu) „Rownich“. Samota bola situovaná neďaleko osady Blažková. Asi tri objekty sa rozkladali medzi prítokmi súčasného Zákopčianskeho potoka. Pozoruhodná je tá podobnosť v názvoch „Ravnih“ – „Rownich“.
Vyvstáva ešte otázka, prečo kartografovia neuvádzajú na mapách názov vrchu, ktorý sa vypína nad osadou Črchľa. Pritom má väčšiu nadmorskú výšku než Vojtov vrch. Súčasné mapy tento vrch označujú ako Vrchovina i Črchľa.
Zaujímavé informácie poskytujú aj novšie mapy
Na Vzdialenostnej mape Uhorska (1897 – 1903) sa osada Črchľa uvádza pod názvom „Ravnih“. Jasne môžeme rozpoznať päť objektov na mieste súčasných osídlení Črchľa – Janščovci. Špeciálna mapa (1938) sa v pomenovaní máličko odlišuje, Črchľa je „Ravník“. Až na Topografickej mape (1955) figuruje názov osady, ktorý sa podobá tomu súčasnému. „Čerchle“, osídlenie existujúce pod vrchom „Vrchovina“.
Táto mapa z roku 1955 zároveň evidentne rozdeľuje početné osídlenia pod Vojtových vrchom a Chotárnym kopcom na dva celky. Prvý celok, tvorený osadami Črchľa, Janščovci, Murčovci a zrejme aj Burdovci bol označovaný ako „Vojtov“. Druhý celok, zastúpený podstatne menším počtom sídelných jednotiek, nazýva Topografická mapa „Do Vojtov“. Spadali tu osídlenia Lazy a U Repáka.
Hustota osídlenia prvého celku „Vojtov“ si prirodzene vyžiadala vznik miesta, kde by ľudia uspokojili svoje duchovné potreby. Sakrálny objekt mal vzniknúť vďaka iniciatíve pani Jany Mičovej, uvádza jej vnučka pani Janščová, ktorá pochádza z osady Črchľa. Kaplnku, zasvätenú Ružencovej Panne Márii vystavali v rokoch 1946 – 1948.1 Symbol kaplnky teda logicky nechýba na Topografickej mape z roku 1955.
Kaplnka Ružencovej Panny Márie v roku 2025
Opomenúť nemôžeme prítomnosť symbolu kríža (?) v prvom i v druhom celku. Predpokladané objekty – kríže zachytáva tretie vojenské mapovanie (19. storočie) aj Vzdialenostná mapa Uhorska (1897 – 1903).
Spomenúť si dovolím aj Štátnu mapu odvodenú (cca 1955). Na mape sa osada uvádza ako „Čerchle“, prechádza ňou cesta, ktorá sa rozvetvuje. Jedna trasa vedie do susednej osady, druhá smeruje na polia situované nad osadou Črchľa, tie sú označené názvom „Kraťany“ (?).
Z osídlenia Ravnih sa postupne stávajú Čerchle – Črchľa. Prispelo „črchlenie“ k rozvoju osady a novému názvu?
Ako už bolo uvedené, názov osady sa postupom času zmenil z pôvodného „Ravnih“ (III. vojenské mapovanie) na „Čerchle“, až do súčasnej podoby „Črchľa“. Poďme sa pozrieť bližšie na toto zaujímavé slovo a skúsme objasniť jeho význam.
Treba uviesť, že termín „čerchle – črchľa“, nie je výnimočným pre nami sledované osídlenie a väčšinou sa spája s lesom (napríklad les „Črchle“ v katastrálnom území obce Horný Vadičov, samotu Črchľa nájdeme v Oščadnici). Pre príklady však netreba chodiť ďaleko. Aj samotný vrch nad osadou Črchľa sa na niektorých mapách uvádza ako „Črchľa“ (hora na Mapy.com, vrch na Starémapy.sk, vrch na Freemap.sk), pričom nadmorskou výškou približne 902 metrov prekonáva „Črchľa“ samotný Vojtov vrch o cca 62 výškových metrov.
Na katastrálnych mapách (mapový klient ZGBIS) je vrch označený názovom „Vrchovina“. Totožný názov použil pri opise osídlenia aj PhDr. Rudolf Gerát, autor knihy Čadčianske pľace.2
Podľa Lexiky slovenskej toponymie sa v prípade slova „črchľa“ jedná o topografický – terénny názov. Ten má svoj slovný základ v „čerch/ čerš“. Známe sú i slovesá „črchliť, čršliť, kršliť, kržliť“, ktoré úzko súvisia s ľudskou činnosťou. Jednalo sa o osekávanie, lúpanie kôry zo stromov, tie následne vyschli a oblasť bola vyklčovaná, vyčistená a upravená za účelom získania lúky, pasienka.3
K etymológii – významu, pôvodu slova „črchľa – čerchľa“ prispel svojho času aj slovenský jazykovedec a etnograf PhDr. Anton Habovštiak, CSc. Ten sa opieral o poznatky Ing. Andreja Kavuljaka (slovenský historik a lesný inžinier), podľa ktorého slovo „črchľa“ označuje „vyrúbanú a zásekmi ohraničenú horu“. Ing. Kavuljak mal za to, že „črchľa“ je slovo rumunského pôvodu (tento názor nebol prijatý) a súvisí s valašskou kolonizáciou.4
PhDr. Anton Habovštiak, CSc. narazil pri svojom bádaní po pôvode „črchle“ na rok 1663, kedy sa črchlenie spomína pri ohraničovaní chotára konkrétnej obce na Slovensku. „Črchľa“ je miestny
termín, utvorený od slovesa „črchliť“, teda „rúbať, klčovať“ (predovšetkým les), názvom „črchľa“ označujeme miesto, ktoré vzniklo vyrúbaním lesa, uvádza PhDr. Anton Habovštiak, CSc. Názov „črchľa“ považuje za staré slovanské slovo a predpokladá, že v miestnych názvoch sa rozšírilo na konci 16. a začiatkom 17. storočia, kedy začala valašská kolonizácia.4 Konkrétne na Kysuciach sa valašské obyvateľstvo objavuje na konci 15. storočia.5
Nové pomenovanie mohla osada získať práve z dôvodu potreby získania väčšieho „životného priestoru“, priestoru pre stavbu chalúp, vytvorenie polí a pasienkov. Aby obyvatelia osady tento priestor nadobudli pristúpili teda k črchleniu.
Vďaka funkcii „detailné tieňovanie terénu“ na portáli Freemap.sk je zrejmé, že potrebný priestor pre pasenie, pestovanie i bytie vytvárali obyvatelia osady vo svahu, ktorý stúpa smerom k vrchu Črchľa – Vrchovina. Ďalšie polia a pasienky sa rozprestierajú tesne pod Chotárnym kopcom. Svoju úlohu tu isto zohrali aj „priestorové obmedzenia“ chotára Čadce. Pod osadou Črchľa sa už rozprestiera kataster obce Zákopčie a svahy Chotárneho kopca sa zvažujú nielen k Čadci, ale aj do obcí Dunajov a Ochodnica.
Pohľadom do historických máp druhého a tretieho vojenského mapovania možno zistiť, že osada
„Ravnih“ predstavovala malé osídlenie, skôr samotu s malým počtom objektov. Pod názvom „Ravník“ sa uvádza ešte v roku 1938 na Špeciálnej mape. Počet objektov v osade, podľa uvedenej mapy, nepresiahol číslo päť. Aká bola však realita, čo hovoria ďalšie zdroje?
Rozrastanie osady Črchľa
Dôvod na rozrastanie pôvodne malého osídlenia na väčšiu osadu tu určite bol. Dokazujú to digitalizované hárky vytvorené počas sčítania ľudu v roku 1930, respektíve digitalizovaný dokument „Obecný prehľad“, v ktorom sa uvádza, že v osade stálo v roku 1930 osemnásť chalúp (všetky obývané), počet prítomných osôb predstavoval 77 duší.6
Kam takto veľká osada zmizla? Porovnajme pre zaujímavosť osadu Črchľa s osadou Blažková (osady sú od seba vzdialené cca 1,5 km). V osade Blažková stálo počas sčítania ľudu v roku 1930 celkovo 21 chalúp, každá s vlastným súpisným číslom. Črchľa mala iba o 3 chalupy menej. Ani nie o jedno storočie sa všetko zmenilo. V neprospech Črchle, pretože Blažková patrí i v súčasnosti medzi väčšie osídlenia regiónu Kysuce. Počet domov s popisným číslom sa v Blažkovej príliš nezmenil od roku 1930.
Aktuálne (rok 2025) disponuje osada Črchľa piatimi existujúcimi chalupami so súpisným číslom, šiesty objekt má podľa katastrálnej mapy stále súpisné číslo (868), avšak na tomto mieste už nič nestojí (podľa Historickej ortofotomapy Slovenska objekt existoval ešte v roku 1950). Jedna rozvalina (podľa Historickej ortofotomapy Slovenska) mala v roku 2010 ešte strechu) sa nachádza v susedstve chalupy so súpisným číslom 1194. Aj chalupa č. 1194 ledva odoláva neúprosnému času. Ďalšie dva až tri objekty v osade plnia funkciu hospodárskych objektov.
Vyššie zmienený „Obecný prehľad“ z roku 1930 nám prezrádza hneď dva zaujímavé fakty. Prvý fakt; osada sa evidentne rozrástla, nakoľko na druhom vojenskom mapovaní z 19. storočia je zakreslených oveľa viac objektov, než na prvom vojenskom mapovaní, kde boli iba tri chalupy. Druhý fakt; už v roku 1930 sa nazývalo osídlenie Vojtov – Čerchle. „Nový názov“ osady bol teda ustálený omnoho skôr, nie až v roku 1938, ako uvádza Špeciálna mapa (1938). Osada „Ravnih – Ravník“ musela svoj názov zmeniť ešte pred sčítaním ľudu (1930).
Z publikácie „Čadčianske pľace“ (2007) sa dozvedáme, že osada nesie názov „Do Čerchlich“ a podľa autora PhDr. Rudolfa Geráta vznikla v porovnaní s ostatnými osadami neskôr. Prvými osadníkmi boli bratia Murčovci. Tí mali pochádzať z rovnomennej osady. V danej lokalite sa jednalo o majetných gazdov, ktorí disponovali pozemkami, chovali kravy aj kone.2
Z osady pochádzali aj dve pôrodné babice, jednej sa hovorilo „Sivovka“ a jej nasledovníčke zase „Žriľka“. Zhruba 250 od osady sa nachádzala murovaná studňa, ktorú vykopal v 60. rokoch 20. storočia Mikuláš Duraj.2
Hlavou mi stále vŕtalo, kam sa podeli toľké chalupy. Ani na detailnom tieňovaní terénu (Freemap.sk) nie je vidieť v krajine pozostatky po toľkých „zmiznutých“ objektoch. A pozostatky by to mali byť zreteľné, veď sto rokov nie je toľká doba.
Kam teda takto veľká osada zmizla? Nezmizla, ona tu stále je. Staré osídlenie „do Woyta“ (2. vojenské mapovanie), neskôr „Ravnih“ (3. vojenské mapovanie) a napokon Ravník (Špeciálna mapa z roku 1938), to všetko predstavovalo základ dnešných osád Črchľa a Janščovci. Ako je to možné?
Pri pátraní po osade Janščovci na webovom portáli Slovakiana.sk som nenarazil ani na jeden popisný hárok, ktorý by prináležal tomuto osídleniu. Aj ďalšie digitalizované dokumenty mlčia. V roku 1930 osada Janščovci „de facto“ neexistovala, lepšie povedané, neexistoval samostatný názov pre toto osídlenie. Črchľa a Janščovci tvorili jeden celok. Preto sa v rámci sčítania ľudu v roku 1930 používal názov Vojtov – Čerchle. „Čerchle“ – dve lokality, dve osídlenia. Ktovie, možno tomu tak naozaj bolo.
Dôkaz pre toto tvrdenie môžu byť i súpisné čísla chalúp, ktoré sa uvádzajú na popisných hárkoch (z roku 1930) pod názvom osady „Vojtov – Čerchle“. Sú to súpisné čísla 878, 880, 881 a 1058. Avšak tieto sa podľa katastrálnej mapy (mapový klient ZGBIS) vyskytujú v súčasnosti v osade Janščovci.
Osídlenie Janščovci sa oficiálne objavuje až v roku 1940, kedy opäť prebiehalo sčítanie ľudu.7 Digitalizovaný dokument „Prehľad sčítacieho obvodu“ uvádza už dve samostatné osady.
V osade „Čerchle“ nájdeme chalupy č. 867, 868, 869, 870, 871, 872, 873, 874, 976 a 1194. Z nich dodnes existujú podľa katastrálnej mapy (mapový klient ZGBIS) tieto súpisné čísla: 867, 868 (uvádza sa na katastrálnej mape, avšak v skutočnosti na mieste nič nestojí), 870, 871, 874, a 1194 (v súčasnosti chalupa dožíva).
V osade „u Janšča“ obývali v roku 1940 obyvatelia chalupy č. 875, 876, 877, 878, 789, 880, 881, 1058, 1106, 1224 a 1282. Na katastrálnej mape (mapový klient ZGBIS) nájdeme v roku 2025 chalupy so súpisným číslom 878, 880, 881 a 1058.
Celkový nárast chalúp v roku 1940 prestavoval oproti roku 1930 presne tri objekty, ak teda berieme do úvahy obe osady, ktoré sú na Topografickej mape z roku 1955 uvedené samostatne. „Čerchle“ a „U Janšča“.
Z „rozprávania“ popisných hárkov z roku 1930
Sčítanie ľudu prebiehalo v osídlení „Vojtov – Čerchle“ dňa 04. – 05. decembra 1930. Pripomínam, že digitalizovaný dokument „Obecný prehľad“ uvádza, že v roku 1930 tu stálo osemnásť chalúp. Počet prítomných osôb predstavoval 77 duší.6 Mne sa na webovom portáli Slovakiana.sk. podarilo nájsť každý jeden objekt, a to zásluhou Lukáša Kubiatka.
Majiteľkou chalupy so súpisným číslom 1058 bola maloroľníčka Jozefína Brňáková, narodená v roku 1907, vydala sa v roku 1927. Porodila dve deti, ktoré s matkou žili v spoločnej domácnosti. Volali sa Pavel (nar.: 1928) a Margita (nar.: 1930). Chalupu obývala aj Anna Murčo, matka Jozefíny. Anna sa narodila v roku 1870, ovdovela v roku 1907. Mala sedem detí, žiaľ štyri zomreli.
Zoznam obyvateľov domu č. 1058 však ešte nekončí. Počas sčítania ľudu v roku 1930 boli neprítomní ďalší traja ľudia. Prvým bol Jozef Brňák, manžel Jozefíny Brňákovej. Jozef sa narodil v roku 1907 v českej obci Doubrava. Rok prisťahovania sa do osady nie je kompletný, sčítací komisár zapísal iba „192“. Mimo chalupy sa ocitol i Adam Janščo, narodený v roku 1880, bol to vdovec a brat Anny Murčo, uvádza sa „brat matky majiteľky domu“. Posledný, ktorý sa uvádza na popisnom hárku je Ján Janščo, narodený v roku 1912, Ján bol syn brata majiteľky bytu. Všetci menovaní páni pracovali ako drotári (podomový obchod). Najmladší z nich, Ján Janščo, mal iba 18 rokov. Sčítanie ľudu prebiehalo v tejto oblasti dňa 04. decembra 1930, teda ten „podomový obchod“ musel byť extrémny. Ťažko si to v súčasnosti dokážeme predstaviť. A to máme čoraz miernejšie zimy.
V chalupe č. 1106 žil Pavel Holeščák (majiteľ chalupy), ktorý v čase sčítania ľudu nebol prítomný v osade. Nečudo, veď Pavel narodený v roku 1905 sa živil ako drotár. V kolónke druh povolania sa uvádza „podomový priemysel“.
Pravdepodobne totožného Holeščáka uvádza vo svojom príspevku pre Kysucký múzejník i etnológ a kurátor Kysuckého múzea PhDr. Alojz Kontrik. Drotár Pavel si zažiadal v mesiaci apríl 1933 o vydanie drotárskej legitimácie. Legitimácia mu bola vystavená v obci Zákopčie, vydávala sa na jeden rok a drotár si ňu mohol požiadať aj v mieste svojho pôsobenia.8
Manželkou mu bola od roku 1928 gramotná roľníčka Albina, narodená v roku 1910. Manželia mali v čase sčítania ľudu iba jedno dieťa, Emila (?), narodeného v roku 1930 (?).
Chalupu obývala i pani Apolonia Janščová, narodená v roku 1888. Jednalo sa o matku Albiny Holeščákovej.
Majiteľom chalupy so súpisným číslom 881 bol Adam Janšč. Tento dnes už neexistujúci objekt podľa súčasnej katastrálnej mapy stál v osade Janščovci. Napriek tomu je na popisnom hárku uvedená osada Vojty – Cerchle.
Chalupu mali v prenájme manželia Pikulákovci. František, narodený v roku 1906 bol gramotný drotár. V roku 1928 si zobral za ženu Máriu, roľníčku narodenú v roku 1902. Manželia mali jedného syna narodeného v roku 1928, volal sa Jozef.
Chalupu so súpisným číslom 880 vlastnila vdova Eva Ďurčan. Eva sa narodila v roku 1892, vydala sa v roku 1913, ovdovela v roku 1916. S manželstva mala dve deti. Živilo ju maloroľníctvo. Brigita Gábor bola dcéra Evy. Brigita sa narodila v roku 1910, vydala sa roku 1930 a bola gramotná. Izidor Ďurčan bol brat Brigity, narodený v roku 1913. Zaujímavá informácia je, že brat sa prisťahoval v roku 1916 z Krásna.
V dome bola prítomná aj „stará matka“ Eva Janščová z Duraj (?), narodená v roku 1850. Eva ovdovela v roku 1905. Porodila šesť deti z nich jedno zomrelo. Vedela čítať aj písať. V čase sčítania ľudu nebol v dome prítomný zať majiteľky domu a Brigitin manžel Alexander Gábor, narodený 1907. Alexander bol gramotný drotár. Pochádzal z Krásna, presťahoval sa v roku 1930.
Jozef Murčo vlastnil chalupu so súpisným číslom 879. Jozef sa narodil v roku 1900, živil sa ako drotár. Za ženu si v roku 1920 zobral Annu, narodenú v roku 1900. Manželia mali spolu štyri deti, jedno zomrelo. V dome žili ich dve deti, gramotný syn Ondrej (nar.: 1923) a dcéra Antonina (nar.: 1925). Poslednou členkou rodiny bola Anna Murčo, stará matka, narodená v roku 1874, ovdovela v roku 1915. Anna mala päť detí. Z nich tri zomreli.
Ako majitelia chalupy so súpisným číslom 877 sa uvádzajú dve ženy. Anna Sykora a Paulina Šustek, teda nehnuteľnosť mala dve bytové jednotky. V prvej bytovej jednotke žila Anna Sýkorová (Sykora), ktorá sa narodila v roku 1907. S Annou sa život príliš nemaznal. Vydala sa v roku 1922, avšak ovdovela už v roku 1929. Počas trvania manželstva porodila celkovo šesť detí, z toho štyri zomreli. Anna sa živila ako maloroľníčka. Dve preživšie deti žili s matkou v spoločnej domácnosti. Dcéra Bernardina sa narodila v roku 1918 a syn Vincek (Vincent ?) prišiel na svet v roku 1922 (?). Syn bol gramotný, dcéra žiaľ hluchá.
Druhú bytovú jednotku obývala maloroľníčka Paulina Šustek, narodená v roku 1888, vydala sa v roku 1908. Porodila sedem detí, z toho jedno zomrelo. V tejto časti domu s Paulinou žili jej deti, tri dcéry Verona (nar.: 1914), Antonina (nar.: 1928), Agnesa (nar.: 1930) a dvaja synovia Ján (nar.: 1924), Anton (nar.: 1921).
Počas sčítania ľudu sa v druhej bytovej jednotke nenachádzali dvaja ľudia. Jedným z nich bol Ján Šustek, manžel Pauliny. Ján sa narodil v roku 1890, pochádzal z Krásna, prisťahoval sa v roku 1908, živil sa ako podomový drotár.
Mimo domova bola aj ich dcéra Anna, narodená 1918. Anna bola gramotná a pracovala ako služobná u Jozefa Duraja (?) v obci Zákopčie.
Pod strechou chalupy so súpisným číslom 876 šiesti ľudia, piati boli prítomný v čase sčítania ľudu v roku 1930. Majiteľkou objektu bola Hermína Duraj (Durajova). Vlastníčka sa narodila v roku 1904, vydala sa v roku 1920. S manželom mali päť detí, pričom dve im zomreli. Hermína bola prirodzene maloroľníčka. V dome žili dve dcéry Štefanie (nar.: 1923), Roza (nar.: 1928) a jeden syn menom Jozef (nar.: 1924).
Súčasťou domácnosti bola aj Eva Chrastina, žena sa uvádza ako „matka majiteľky bytu“. Eva sa narodila v roku 1878, ovdovela v roku 1925. Paradoxne mala iba jedno dieťa, teda Hermínu.
Mimo domu bol v roku 1930 Ondrej Duraj, manžel Hermíny. Ondrej sa narodil v roku 1907. Živila ho drotárčina.
Jedenástim ľuďom poskytovala prístrešie chalupa č. 875. Jej vlastníkom bola maloroľníčka Emilia Mojtek. Majiteľka domu sa narodila v roku 1897, vydala v roku 1920. Porodila úctyhodných osem detí, iba jedno zomrelo.
V dome s Emiliou žila jej dcéra Monika (nar.: 1908) s manželom Danielom Švábikom (nar.: 1904). Zarážajúce sú roky narodení oboch žien, matky a dcéry. Podľa toho, čo zapísal sčítací komisár, mala Emilia 11 rokov, keď porodila dcéru Moniku. Možno došlo iba k chybnému zápisu. Nebol by to ojedinelý prípad.
Späť ale k manželskému páru Monika – Daniel. Svadbu mali v roku 1929, obaja boli gramotní. Daniel pochádzal z Krásna, prisťahoval sa v roku 1929. Obaja pomáhali pri hospodárstve.
Ďalší manželský pár v dome predstavovali dcéra Františka (nar.: 1911) a Imrich Košuba (Kašuba ?). Imrich sa narodil v roku 1909, prisťahoval sa v roku 1930 z Dunajova. Vedel čítať i písať. Františku si zobral za ženu v roku 1930. Františka bola tiež gramotná. Spoločne pomáhali pri hospodárstve.
Popisný hárok ďalej uvádza ešte štyri dcéry Emilie Mojtek. Anna (nar.: 1912), Amalia (nar.: 1916), Emilia (nar.: 1921) a Verona (nar.: 1925).
Dvaja drotári a členovia rodiny neboli v čase sčítania ľudu doma. Jednalo sa o Jána a jeho syna Alojza. Ján bol pochopiteľne manželom Emilie. Obaja muži boli gramotní. Ján sa narodil v roku 1892, pochádzal zo Zákopčia. Presťahoval sa v roku 1920. Syn Alojz sa narodil v roku 1914.
Žofia Holeščák, tak znie meno majiteľky domu č. 874. Táto pani sa narodila v roku 1940, vydala sa roku 1857, ovdovela v roku 1925. Pani Žofia porodila deväť detí, jedno zomrelo. Živila sa ako maloroľníčka. Svoj príbytok zdieľala s dvomi dcérami Amaliou (nar.: 1900) a Magdalenou (nar.: 1929). Pri dcére Magdaléne sa uvádza, že sa jedná o nemanželské dieťa, sirota po otcovi. Amalia mala jedno dieťa, napriek tomu, že bola slobodná, avšak gramotná. Pomáhala v domácnosti.
Chalupa so súpisným číslom 872 patrí medzí pozoruhodné objekty. Vzhľadom na „skúmané“ obdobie v dome žila iba jedna osoba. Bola ňou vlastníčka Maria Maslak, narodená v roku 1860. Od roku 1900 bola vdovou a porodila iba jedno dieťa, ktoré jej zomrelo.
Nasleduje chalupa č. 871, ktorej majiteľkou bola maloroľníčka Anna Ondrušek, narodená v roku 1881. Vydala sa v roku 1900, porodila osem detí, jedno zomrelo. S matkou žilo v spoločnej domácnosti päť dcér a jeden syn. Dcéry sa volali Maria (nar.: 1906), Paulina Fošanek (?) (nar.: 1910), ktorá bola už vydaná, Jozefina (nar.: 1914), Anna (nar.:1914, bola slepá na obe oči) a Albina (nar.: 1930). Syn Vincek sa narodil v roku 1920.
Prítomný bol počas sčítania ľudu aj Štefan Fošanek (?), švagor. Štefan sa narodil v roku 1909 a bol ženatý. Prisťahoval sa v roku 1929 zo Svrčinovca. Živil sa ako maloroľník a vedel čítať i písať.
Mimo domácnosti sa ocitol v roku 1930 Štefan Ondrušek, manžel Anny. Drotár Štefan bol narodený roku 1880.
Anna Murčo bola počas sčítania ľudu v roku 1930 sama v chalupe so súpisným číslom 870. I preto sa zrejme uvádza ako majiteľka bytu. Anna sa narodila v roku 1870, vydala sa roku 1890. Bola maloroľníčka.
Mimo domu bol manžel Ondrej Murčo Buchta, narodený v roku 1872, prisťahovaný z Krásna v roku 1890. Ako inak, Ondrej bol drotár.
Alžbeta Murčo žila v chalupe č. 869, uvádza sa ako majiteľka – prednostka domácnosti. Alžbeta sa narodila v roku 1880, vydala sa v roku 1818 a ovdovela v roku 1923. Porodila dve deti, jedno zomrelo. Živilo ju maloroľníctvo.
Alžbeta žila v dome so svojimi dcérami a synom. Dcéry boli Maria (nar.: 1912), Anna (nar.: 1922), Paulina (nar.: 1921). Syn sa volal Emil (nar.: 1922).
Vlastníčkou chalupy č. 868 bola Františka Murčo, narodená v roku 1888, vydala sa v roku 1910 a mala dve deti. Františku živilo maloroľníctvo. Dve deti žili matkou v spoločnej domácnosti. Dcéra Františka (nar.: 1913) a syn Jozef (nar.: 1919).
Mimo domácnosti bol Ondrej Murčo „mladší“, uvádza sa pri mene. Zároveň sa uvádza, že bol prednosta domácnosti a zrejme manžel Františky. Drotár Ondrej sa narodil v roku 1880.
Anna Murčo žila v chalupe č. 867, uvádza sa ako prednostka domácnosti. Anna sa narodila v roku 1882 a vydala v roku 1919. Porodila šesť detí, pričom jedno zomrelo. Anna bola maloroľníčka.
Anna v dome nebola sama, prítomné boli dve dcéry a dvaja synovia. Klára (nar.: 1922) a Antonina (nar.: 1928). Synovia sa volali Peter (nar.: 1927) a Ondrej (nar.: 1920).
Neprítomný bol Adam Murčo Haladej, prednosta domácnosti a pravdepodobne manžel Anny. Adam sa narodil v roku 1882 a bol drotár.
Vieme aj kto žil v chalupe so súpisným číslom 976. Bola to slobodná Anna Murčo, narodená roku 1917. Podľa súpisu mala jedno dieťa a bola maloroľníčka.
Ján Murčo je označený ako „nemanželská sirota po otcovi“. Ján sa narodil v roku 1916, bol gramotný.
V chalupe bol neprítomný Ondrej Murčo Haladej, otec Anny Murčo. Vdovec Ondrej sa narodil v roku 1860. Živila ho drotárčina.
Za majiteľa domu č. 878 bola označená slobodná žena Vincka Kobolka, narodená v roku 1890. Jednalo sa zrejme o negramotnú maloroľníčku. V dome s ňou žil jej syn Ignác Kobolka, narodený 1912, ktorý vedel čítať i písať.
Celkom šesť ľudí žilo v chalupe č. 873, ktorej vlastníkom bol Šandor Štrba, narodený v roku 1906. Do Čadce sa prisťahoval z Krasna v roku 1914. V rovnakom roku si zobral za ženu Annu, s ktorou mal tri deti. Šandor bol maloroľník. Anna sa narodila v roku 1904 (?), vedela iba čítať.
Známe sú samozrejme aj mená detí. Jozef (nar.: 1924), Peter (nar.: 1925) a Ondrej (nar.: 1930).
Súčasťou domácnosti bola ich stará matka Dora Murčo, narodená 1866. V čase sčítania ľudu sa jednalo o vdovu. O manžela prišla v roku 1919. Dora mala šesť detí, tri zomreli.
Sčítanie ľudu z roku 1940
Rok 1940 môžeme označiť za „rok rozdelenia“ pôvodného osídlenia „Vojtov – Čerchle“. Podľa digitalizovaného dokumentu „Prehľad sčítacieho obvodu“ z roku 1940 budeme ďalej hovoriť o dvoch sídelných jednotkách; „Čerchle“ a „u Janšča“.7
V Čerchli prebiehalo sčítanie za prítomnosti sčítacieho komisára Jozefa Majchráka. V súčasnosti sú ešte mnohé údaje o obyvateľoch nedostupné (ochrana osobných údajov). Napriek tomu poznáme súpisné čísla chalúp a mená ich vlastníkov.
- chalupu č. 867 vlastnila Anna Murčová (prítomných 7 ľudí),
- chalupu č. 868 vlastnil Ondrej Murčo (prítomných 5 ľudí),
- chalupu č. 869 vlastnil Gašpar Ďurčan a spol. (prítomných 5 ľudí),
- chalupu č. 870 vlastnil Ondrej Murčo (prítomní 2 ľudia),
- chalupu č. 871 vlastnil Štefan Fašanek (prítomný 1 človek),
- chalupu č. 872 vlastnila Anna Murčová (prítomný 1 človek),
- chalupu č. 873 vlastnil Jozef Štrba a spol. (prítomní 2 ľudia),
- chalupu č. 874 vlastnil Jozef Heglas (prítomných 6 ľudí),
- pri chalupe č. 976 sa uvádza, že „dom je zbúraný“, vlastnil ho „nebohý“ Ondrej Murčo,
- chalupu č. 1194 vlastnil Štefan Fašanek (prítomní 3 ľudia).7
Teda celkovo deväť objektov stálo v osade Črchľa v roku 1940. Zhruba o desať rokov neskôr, v roku 1950, nájdeme na Historickej ortofotomape Slovenska stáť v osade minimálne o dva objekty menej.
Ľudské príbehy a osudy, ktoré sčítacie hárky neprezradia
Po zdieľaní fotografií z osídlení spod Vojtovho vrchu na sociálnych sieťach ma kontaktovala pani Zuzana Padychová a pani Jana Kucbelová. Obe majú svoje korene práve v týchto miestach, prežili tu kus svojho života, pamätajú úsmevne a žiaľ, aj tie tragické udalosti. Pre potreby tohto príspevku sa sústredíme na informácie, ktoré sa týkajú osady Črchľa.
Porovnáme ich s údajmi zo sčítania ľudu z rokov 1930 a 1940, i keď s tým porovnávaním budem máličko opatrný. Niekoľko domov v osade v priebehu desaťročí zaniklo, zostali po nich iba nepatrné pozostatky v teréne, iné zmizli bez stopy. Nevieme s istotou povedať, koľko domov bolo prestavaných, koľko domov „zdedilo“ súpisné čísla po svojich predchodcoch.
V Črchli došlo i k výmene pozemkov a súpisné čísla vyznačené na kataster portáli (ZGBIS) dodnes nekorešpondujú so skutočnosťou. Kataster označuje chalupu č. 868 ako č. 871, pritom na objekte „do očí bije“ tabuľka s číslom 868. Jedná o staré súpisné číslo tohto domu, pamätá si ho veľmi dobre mama pani Kucbelovej, a to ešte z detských čias. S ďalšími nezrovnalosťami sa stretávame pri súpisných číslach 870 a 867, kedy mapový klient ZGBIS neoznačuje chalupu, ale hospodársky objekt.
Spomienky pani Jany Kucbelovej
Pani Jana Kucbelová žila v rokoch 1978 až 1986 u svojej starej mamy Františky. Rodičia v tom čase stavali nový dom v časti Rieka. Stará mama Františka (nar.: 1913) sa uvádza v sčítacích hárkoch z roku 1930 ako dcéra Františky Murčo (prastará mama pani Kucbelovej). Reč je o chalupe s popisným číslom 868. Stará mama vydajom prijala priezvisko Durajová. Jej celé meno však znelo „Brigita Františka Durajová“. Františka mala s manželom Jánom Durajom dve deti Jarmilu a Teréziu. Pani Terézia zohráva v našom príbehu nezastupiteľné miesto, jedná sa o mamu pani Kucbelovej.
Výnimočné neboli ani prázdniny trávené u starých rodičov v osade Črchľa. „Viete, v tej dobe nebol televízor na lazoch. Pamätám si, keď sme svietili petrolejkami a spali na slame. Ešte si pamätám, keď chodil každú hodinu v noci chlap hlásiť koľko je hodín. Vtedy sa ľudia stretli a rozprávali jednotlivé osudy čo sa tam stali. Pamätám si ako mi hovorili o povojnových ľuďoch. Boli to väčšinou žobráci zranení z boja, bez nohy. Alebo ináč zranení. Tí chodili po lazoch a ľudia im chlebík aj mlieko dávali, nechávali ich prespať v stodole. Bol tam aj ťažký život a kruté zimy. Chodili sme tam na lyžiach alebo na koňoch, inak sa nedalo,“ spomína pani Kucbelová, ktorá pod Vrchovinu chodievala rada zbierať čučoriedky. „Kým nebola nazbieraná 5 litrová fľaša, nešla som domov."
Po intenzívnom vzájomnom písaní sme sa dohodli na osobnom stretnutí s pani Kucbelovou a jej mamou pani Teréziou Golisovou, rodenou Durajovou. Svätá omša, ktorá sa konala dňa 05. októbra 2025 pri kaplnke Ružencovej Panny Márie, predstavovala ideálnu príležitosť.
Fotografia nižšie zachytáva naše spoločné stretnutie pri kaplnke pod Vojtovým vrchom. Z pravej strany pani Terezka Golisová a jej dcéra pani Janka Kucbelová, Lukáš Kubiatko a Peter Kvasnica.
Na stretnutie som sa vybral s Lukášom Kubiatkom, autorom seriálu „Prechádzky stratenou Čadcou Lukáša Kubiatka“. Auto sme nechali za domami nad časťou Vojty a vybrali sa s ostatnými ku kaplnke. Zhruba 1,1 kilometra dlhá trasa nám ubehla rýchlo. Akonáhle skončila svätá omša, pustili sme sa do hľadania pani Kucbelovej. Našťastie to netrvalo dlho a po vzájomnom zoznámení sme opäť vyrazili do osídlení Vojtovho vrchu.
Cesta do nedávnej, žiaľ zabúdanej minulosti. Odhodlanie, energia a záplava spomienok pani Terézie Golisovej
Ako som už vyššie uviedol, pani Terézia Golisová (rod.: Durajová) je dcérou Františky a Jána Duraja. Veľkú časť života prežila práve na miestach, kde nás počas stretnutia ochotne sprevádzala. Pani Golisová sa narodila v roku 1949 a napriek nedávnej výmene oboch kolenných kĺbov nás viedla osadami Črchľa, Janščovci, Podhrady a Murčovci. Táto naša „expedícia“ predstavovala približne 2,5 kilometra dlhú trasu s prevýšením 152 metrov a vznikol z nej asi hodinový rozhovor. Z neho aktuálne vyberám informácie o Črchli.
Vstupujeme do Črchle, vraciame sa v čase
„Bolo nám tu veľmi dobre, ľudia spoločne robili. Len keby to teraz videli, videli ako to tu vyzerá, plakali by. Všetko je to tu zarastené, ťažko urobené a obrábané polia dávno zmizli.“ Týmito slovami začína svoje rozprávanie o živote v osade pani Terézia Golisová.
Spomína si na množstvo snehu, aby sa ako deti mohli do školy vybrať, rodičia im robili chodníky. V lete to bol už iný život, pásli sa kravy a hrali rôzne hry. „Elektrina tu nebola, mala som asi 13 rokov, keď sme prvýkrát svietili. Celé osady sa robili Blažkova, Petránky. Učila som sa pri petrolejovej lampe.“
Ako žiačka navštevovala pani Golisová „malotriedku“ v doline v časti Vojty. „Tu som chodila 1. – 5. ročník, učili nás manželia Zacharovci z Martina, Božena a František. V škole aj bývali. František zriadil v škole knižnicu a premietal filmy, keď bola zima. Miestnosť bola plná sledujúcich ľudí.“
„Do školy sme chodili pešo, nejakú polhodinu nám to trvalo dole. Hore, po ceste domov, sme sa už zabávali. Koľkokrát sa nám to predĺžilo aj na dve hodiny.“
„Neskôr som chodila do Základnej školy Petra Jilemnického, terajšia ulica Andreja Hlinku. Vyučovali v nej učitelia Hnidkovci a Soviarovci. Bol to 6. – 9. ročník.“
Pri vstupe do osady, od kaplnky, nás ako prvá „privítala“ chalupa so súpisným číslom 1194. Tú podľa sčítacích hárkov (1940) vlastnil Štefan Fašanek. Vďaka pani Golisovej však vieme, že táto chalupa musela mať pôvodne súpisné číslo 871. Jej majiteľkou bola podľa sčítacích hárkov (1930) maloroľníčka Anna Ondrušek, narodená v roku 1881. Anna mala viacero detí, sčítacie hárky (1930) uvádzajú aj Paulinu Fošanek (?) (nar.: 1910), ktorá bola vydatá. Prítomný bol počas sčítania ľudu aj Štefan Fošanek (?), švagor Pauliny. Jedná sa teda o Štefana Fašanka, ktorý chalupu vlastnil v roku 1940 už pod novým súpisným číslom 1194? Tak či onak, chalupa je v roku 2025 v žalostnom stave.
Jedna z dcér Anny Ondrušek bola slepá na obe oči, tak uvádzajú aj sčítacie hárky (1930). Volala sa Anna po mame, narodila sa v roku 1914. V osade ju prezývali „slepá Hanka“. Pamätá si ju aj pani Kucbelová, ktorá jej pomáhala pásť kozy.
Vedľa chalupy 1194 nachádzame rozvaliny ďalšieho domu. Podľa slov pani Golisovej tu žila Mária (nar.: 1906), ďalšia dcéra Anny Ondrušek a sestra „slepej Hanky“. Máriin syn tragicky zahynul pri požiari v osade Harvanovci v Zákopčí. V roku 2010 mal dom ešte strechu (Historická ortofotomapa SR, 2010) a rozmermi sa ponášal na chalupu č. 1194.
O kúsok ďalej mal údajne stáť ďalší dom, ten si však už pani Golisová veľmi nepamätá. Jeho prítomnosť prezrádza už iba nepatrná diera v zemi.
Za tabuľou, ktorá prezrádza, že sa ocitáme na pľaci „Na Čerchli“, stával v minulosti ďalší dom. Podľa mapového klienta ZGBIS sa jedná o súpisné číslo 868. Tento údaj je zjavne chybný a v skutočnosti by sa malo jednať o dom č. 871 (?). K zámene súpisných čísel 868 – 871 došlo podľa slov pani Kucbelovej, keď si mama (pani Golisová) a jej sestra vymenili pozemky.
Tento dom v minulosti kúpili rodičia pani Golisovej Františka a Ján Durajovci. Pani Golisová si spomína, že bol drevený a veľmi pekný (podľa Historickej ortofotomapy Slovenska objekt existoval ešte v roku 1950). Počas života však rodičia postavili svoj vlastný dom, stojaci o kúsok ďalej. Na dome nájdeme tabuľku so súpisným číslom 868, mapový klient ZGBIS uvádza nesprávne číslo 871. V súvislosti s týmto domom spomína pani Golisová aj svoju starú mamu Františku Murčo, rodenú Rebeťák. Do novopostaveného domu sa sťahovali, keď mala pani Golisová jeden rok. Čo sa týka súrodencov mala pani Golisová iba jednu mladšiu sestru Jarmilu.
„Mali sme dve kravy, mama mala odberateľku z Mostov na maslo a tvaroh. Každý pondelok je to všetko nosila. Otec bol zo štyroch bratov a mali dve sestry. Bol robotník, robil v Třinci v IPE, volalo sa to pozemné stavby, myslím. Stavali paneláky a ubytovne. Chodil na týždňovky, domov prišiel v piatok večer. My sme pásli s babičkou kravy a počuli sme cirkulár. Vedeli sme, že je otec doma. Ale drevo sa na chrbte nosilo. Mama aj babička sa starali o domácnosť."
„Mama mala dve mená Brigita aj Františka. Babička jej chcela dať meno po sebe, tiež Františka. Ale do kostola prišli trošku neskoršie na omšu a krst. Maďarský farár jej preto naschvál dal meno Brigita. V občianskom preukaze mala obe mená. Učiteľa vždy mama spomínala, Maďara mali. A ako ich bil, museli dať ruku do takzvanej hrušky a trestal ich trstenicou.“
„Pamätám si kontingenty. Úradníci z mestského národného výboru prišli do osady a pýtali sa mamy koľko máme sliepok. Bolo ich 11. Mala som vtedy 17 rokov. Mali sme 3 ha lúk. Odovzdať bolo treba 11 metrákov zemiakov, 350 ks vajec a 300 – 350 kg mäsa.“
„Len to všetko sa muselo osobne zaniesť do mesta,“ dodáva Lukáš Kubiatko .
„Na zábavy sme chodili do Holých (U Holých, časť obce Zákopčie). Zábavy boli veľkonočná, štefanská novoročná.“
„Svojho času tam bol obchod i krčma, chodili sme tam na nákup: 10 kg múky, 10 kg cukru,“ spomína dcéra pani Kucbelová.
Dopĺňa ju mama pani Golisová: „Babička pochádzala z Blažkovej. Mali sme aj tam role, chodili sme tam kosiť a kopať zemiaky. V krčme a obchode sme kupovali pivo, múku, chleba a rožky.“
Poďme my ale ďalej osadou, pani Golisová pokračuje v rozprávaní.
V chalupe č. 870 žil pán Vahančík, ten pomáhal svojim synom pri stavbe domu v osade Holešovci v Zákopčí. Jedného dňa, keď sa vracal domov, spadol do vyjazdenej koľaje od traktora a udusil sa bahnom. Synovia sa volali Milan a Pavel. Pani Kucbelová si pamätá, že „u Vahančíka“ mali voľakedy slúžku.
Podľa údajov zo sčítacích hárkov (1930) žili v chalupe č. 870 Anna Murčo a jej manžel Ondrej Murčo Buchta, ten bol drotár. Ďalšie sčítanie ľudu (1940) uvádza ako vlastníka domu Ondreja Murča, počas sčítania boli prítomní dvaja ľudia.
Táto chalupa sa súpisným číslom 870 označuje aj v súčasnosti. Len mapový klient ZGBIS (kataster) nesprávne označuje pod týmto číslom hospodársku budovu prináležiacu domu.
Vedľa domu č. 870, respektíve za jeho súčasnou hospodárskou budovou, stával v minulosti ďalší dom, uvádza pani Golisová. Dom kopíroval cestu vedúcu osadou. Pozemky patriace tomuto domu neskôr kúpili Vahančíkovci.
„V kapličke zvonil Slovák, keď zomrel, tak tam zvonil Vincent Sýkora. Ale chodila zvoniť aj Anna Murčová.“ Anna žila so svojím manželom Adamom v chalupe č. 867 na konci osady. Annu Murčo a Adama Murča Haladeja spomínajú aj sčítacie hárky (1930). Adam bol drotár. Sčítanie ľudu (1940) uvádza ako vlastníčku chalupy č. 867 Annu Murčovú. Tou „kapličkou“ myslí pani Golisová Kaplnku Ružencovej Panny Márie.
Dom taktiež nie je označený súpisným číslom na mapovom klientovi ZGBIS, jeho číslom 867 je označená hospodárska budova patriaca chalupe č. 868.
Odtiaľto sme sa vydali vyššie do osady k domu č. 874. Voľakedy tu podľa pani Golisovej žila pani Amália Heglasová, slobodná Holeščáková.“Ona bola taký miestny Facebook“, smejú sa pani Kucbelová a jej mama pani Golisová. Všetko vedela, všetko mala pod palcom, ale všetko v dobrom.
"Každé ráno z kopca z okna kukala, mala prehľad a piekla podlesníky, cukrom mi ich posypala. To boli mňamky. A ako deti si nás babičky z osady požičiavali," prezrádza nám pani Kucbelová.
Zo zdroja, ktorý chcel zostať v anonymite (ďalej budeme túto osobu označovať ako anonymný zdroj) vieme, že pani Amália Heglasová bola činorodá a rázna žena. Vždy hovorila s ľuďmi otvorene. Veľmi dobre sa orientovala v bylinkách.
Pani Amáliu spomínajú aj sčítacie hárky (1930). Bola to dcéra Žofie Holeščák. Sčítacie hárky uvádzajú, že Amália (nar.: 1900) bola z deviatich detí. Jeden súrodenec zomrel. Avšak anonymný zdroj nám potvrdil, že pochádzala iba zo štyroch súrodencov, všetko to boli dievčatá. Amália mala v čase sčítania ľudu (1930) jedno dieťa. Zrejme bola slobodná matka (podľa záznamov v hárkoch), ktorá v danom čase pomáhala v domácnosti.
V roku 1940, keď prebiehalo ďalšie sčítanie ľudu, nájdeme pri chalupe č. 874 uvedeného vlastníka Jozefa Heglasa. Prítomných bolo šesť ľudí. Jozef mohol byť manžel pani Amálie. Ak sú všetky údaje správne, znamená to, že sa musela vydať medzi jednotlivými sčítaniami ľudu 1930 – 1940.
Vďaka anonymnému zdroju máme informácie, že Jozef Heglas a Amália Heglasová, slobodná Holeščáková skutočne tvorili manželský pár, ktorému sa narodili štyri deti. Dve dcéry mali ešte pred svadbou, preto sa Amália uvádza v sčítacích hárkoch z roku 1930 ako slobodná. Dcéry sa volali Magdaléna a Hana. Po sobáši sa im narodili ešte dvaja synovia Milan a Jozef.
Pán Jozef Heglas pochádzal z obce Raková a živil sa ako drotár. Jozef bol tichý a rozvážny človek. Dcéra Magdaléna, vydatá Holeščáková, bývala v obci Zákopčie, časť U Holých. S manželom mali päť detí. Druhá dcéra Hana, vydatá Pňačková, ovdovela veľmi mladá, keď muž zahynul pri tragickej udalosti. Napriek tomu vychovala tri deti. Syn Milan sa priženil do Trenčína, svoju lásku tu našiel počas vojenskej služby. Syn Jozef sa oženil so Štefániou Sýkorovou, dodáva anonymný zdroj.
Nižšie vo svahu, pod chalupou Jozefa Heglasa, nám pani Golisová ukazuje výrazný zárez v teréne. „Tu tiež stávala chalupa a patrila Anne Štrbovej.“
Vďaka pani Golisovej môžeme do súčasných máp aspoň približne zaniesť všetkých desať chalúp, ktoré uvádza sčítanie ľudu z roku 1940. A to zrejme aj tú chalupu, pri ktorej sa uvádza „dom je zbúraný“. Bola to chalupa č. 976 a vlastnil ju toho času už „nebohý“ Ondrej Murčo.
Môžeme teda konštatovať, že zhruba od roku 1930 až do roku 2025 zostal v osade Črchľa stáť polovičný počet objektov.
Čas vianočný v osade
Keď sme sa stretli pod Vojtovým vrchom v mesiaci október 2025, pomaličky prichádzalo vianočné obdobie, a tak sme sa pani Golisovej opýtali, ako prežívala tie svoje Vianoce.
„Mali sme jedličku, elektriny nebolo. Tak na konci halúzky svietila ozajstná sviečka. Sladké na jedličku sme robili aj doma. Kúpil sa žltý, červený, modrý i biely alobal, stužený tuk a kakao. To sa všetko rozpustilo, pridalo sa trošku cukru, zrobila sa poleva a do formičiek sa to nalievalo. Keď to stuhlo sladké sa vyklopilo a zabalilo. Ihlou sa obal prepichol, prevliekla sa biela nitka a sladké sa vešalo na jedličku. Kolekcia bola na svete. Ale i klasické salónky sa kupovali."
Štedrá večera sa nezaobišla bez modlitby a krížika na čelo. Jedli sme oblátky, polievku a sušené slivky, ktoré boli v nej. Bola to sladká, hnedá polievka. Tie slivky v polievke som nemala rada, vždy som plakala, mama ja to nechcem, vyzerá to ako veľké čierne šváby“, smeje sa pani Golisová pri spomienke na tieto chvíle.
„Ďalej nechýbala kapusta ani zemiaky. Jedli sme z jednej misy. Stará mama, otec a mama. Mladšia sestra sedela otcovi na kolenách. Bolo nás málo, netrpeli sme biedou, bolo nám všetkým spolu veľmi dobre.“
Problém s Vojtom aj Vojtami
Záhada okolo názvov Vojtov vrch, Vojty aj Do Vojta, by bola isto na samostatný príspevok. Kde sú teda tie Vojty? Podľa Mapy.com sú Vojty časť mesta Čadca, do ktorej sa dostanete z časti Rieka. Na katastrálnej mape (mapový klient ZGBIS) svieti názov „Vojty“ v oblasti s osídleniami Lazy a U Repáka.
Bol prvým osadníkom v tejto oblasti človek menom „Vojt“ – „Vojta“ – „Vojto“?
Zo stránok Kysuckého dejepisu
V roku 1927 vydáva Rudolf Matter svoj Kysucký dejepis, ktorý spracoval, ako sám uvádza na základe rôznych listín a archívnych záznamov. Rudolf Matter bol počas svojho života richtárom Makova i Čadce a jeho veľkou záľubou bola práve história.9
Jeho záľube neunikol ani Vojtov vrch. Matter uvádza, že názov vrchu je odvodený od slova „Vojt“, ktorého význam je richtár. Tento richtár menom „Vojt“ mal byť akýmsi starostom v dávnej osade. Tá vznikla na „krížnych cestách“, teda bola vystavená nebezpečenstvu vo forme lúpežných prepadov aj sporov medzi panstvami. Matter tvrdí, že osada musela byť z dôvodu obranyschopnosti opatrená ohradou a možno sa tu nachádzal aj malý hrad.10
Usudzuje tak podľa názvu dnes už takmer zaniknutého osídlenia Podhrady (známe skôr pod názvom „Na Vrchu“).
Isté je, že základy osídlenia Podhrady môžeme badať už na I. vojenskom mapovaní z 18. storočia. A hovoriť iba o základoch by bolo chybou, na mapových listoch totiž nachádzame približne 11 objektov. Význam tejto lokalite pripisujú aj súčasný historici. Všetko sú to však informácie vhodné na prezentáciu v príspevku o osídlení Podhrady. Podhrady sú totiž Vojtovmu vrchu najbližšie.
Podľa informácií Rudolfa Mattera má Vojtov vrch tri grúne. Predný grúň (tvoria ho Lazy), prostredný grúň (tvoria ho Sýkorovia), myslí lokalitu Podhrady, ktorá sa na Štátnej mape odvodenej (1955) uvádza ako „U Sýkoru“. Zadný grúň tvoria osady Janščovia a Čerchla).10
„Čerchle“, osada určená na dožitie
V roku 1960 vyrukoval vtedajší Mestský národný výbor v Čadci, Rada ONV, plánovací odbor s návrhom „na zlikvidovanie samôt a osád v obci Čadca“. Zlikvidovať, respektíve ponechať na „dožitie“, plánoval národný výbor 30 osídlení s počtom domov 306. Počet obyvateľov predstavoval 1 530 ľudí. Národný výbor vo svojom návrhu uvádza, že 30 – 50 % chalúp v osadách sú z dreva. Na zozname osád na „dožitie“ z roku 1961 nájdeme aj „Čerchle“.11
Ponechanie osídlení na „dožitie“ odôvodňoval národný výbor počtom žiadostí o byty v centre Čadce. Počet žiadostí predstavoval číslo 235. Národný výbor ďalej počítal s výstavbou „súkromných rodinných domčekov“. Odhadom sa malo jednať o 360 objektov do roku 1965.11
Na záver tohto príspevku sa chcem veľmi pekne poďakovať pani Terezke Golisovej za úžasné informácie a sprevádzanie po osadách „Vojtovho raja“. Z nášho stretnutia vznikla vyše hodinová nahrávka. Nie všetky informácie boli uvedené v tomto príspevku. Využité budú v rámci príspevkov o osídleniach Murčovci, Janščovci a Podhrady.
Veľké ďakujem patrí i pani Janke Kucbelovej, pani Zuzke Padychovej a anonymnému zdroju. Ďakujem za Váš čas a ochotu zdieľať to množstvo textu, príde čas, kedy to všetko využijeme a vrátime sa späť do osád spod Vojtovho vrchu.
Zdroj informácií: 1V osade u Vojtov sa rozhodli opraviť kaplnku. Rozhovor s pani Janščovou. Dostupné na: www.mojekysuce.sk. 2GERÁT, R.: Čadčianske pľace. Spolok priateľov Čadce. 2007. ISBN: 978-80-969748-9-4. 3MAJTÁN, M.: Z lexiky slovenskej toponymie. Prvé vydanie. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied Bratislava. Prvé vydanie. 1996. ISBN 80-224-0480-2. Dostupné na: www.juls.savba.sk. 4Jazykovedný časopis Slovenskej akadémie vied. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied. Ročník VIII – 1954, číslo 4. Dostupné na: www.juls.savba.sk. 5VELIČKA, D.: Dejiny osídlenia Kysúc. Združenie Terra Kisucensis, 2017. ISBN 978-80-969922-6-3. 6Sčítacie hárky z roku 1930. Dostupné na https://slovakiana.sk/. 7Sčítacie hárky z roku 1940. Dostupné na https://slovakiana.sk/. 8KONTRIK, A.: Drotári zo Zákopčia v medzivojnovom období (1. časť). In Kysucký múzejník, elektronický populárno‐vedecký časopis Kysuckého múzea. Kysucké múzeum. Ročník 3, 2/2022. ISSN 2729‐7446. Dostupné na odkaze. 9www.makov.sk. 10MATTER, R.: Kysucký dejepis. Vydavateľstvo „Považské Noviny“. 1927. 11Listina v kópii súkromného archívu. Originál v archíve Stavebného odboru Čadca.
Informácie o osade:
Alternatívny názov osady: pľac Na Čerchli; informačná tabuľa v osade.
Historický názov osady: do Woyta; II. vojenské mapovanie (19. storočie). Ravnih; III. vojenské mapovanie (19. storočie). Vojtov – Čerchle; sčítanie ľudu (1930). Ravník; Špeciálna mapa (1938). Čerchle; Topografická mapa (1955).
Znázornenie trasy vedúcej do osady: https://mapy.com/s/merufojene, zdroj: mapy.com.
Začiatočný bod merania trasy vedúcej do osady: Zákopčie, časť U Holých.
Dĺžka trasy: cca 2,8 km, zdroj: mapy.com.
Prevýšenie trasy: cca 222 m, zdroj: mapy.com.
Nadmorská výška osady: cca 790 m n. m., zdroj: zbgis.skgeodesy.sk.
GPS osady: 49.387438, 18.774746.
Rok vytvorenia fotoalbumu: júl 2025 – október 2025.
