Zamýšľali ste sa už niekedy ako vyzeralo školské vyučovanie v triedach našich rodičov, či dokonca starých rodičov? Isto nemali k dispozícii každodenný dovoz do školy a odvoz z nej po vyučovaní, nedržali v rukách mobilné telefóny, tablety, nesedeli na hodinách informatiky za počítačmi. Nebol internet a ani EduPage po nás nič nechcel.
Obdobie bez online priestoru, kedy sa známky, poznámky a informácie pre rodičov zapisovali do fyzickej – papierovej žiackej knižky, som zažil i ja. Na strednej škole sme sa ešte učili písať na písacom stroji. Neskôr prišli hodiny informatiky, kde sme v začiatkoch využívali československý textový procesor takzvaný „Text 602“ (T602). T 602 bol vlastne predchodca súčasného balíka Microsoft Office.
Toto všetko je pre súčasné školopovinné deti isto nepredstaviteľný scenár. Ale čo keby sme zašli ešte do väčšieho extrému, do extrémnych zákutí kysuckých osád, kde bolo bežné, že žiaci sa učili pri mihotajúcom sa plameni petrolejky. Jednoducho povedané tepelné, svetelné a priestorové podmienky boli ešte v plienkach.
No napriek tomu, že sa v súčasnosti tvárime vyspelo, naše školstvo sústavne naráža na rovnaké problémy ako v minulosti. Medzi tieto problémy patrí nedostatok učiteľov, nezáujem rodičov, správanie i dochádza žiakov a prevažujúci spôsob financovania v zmysle „urob si sám“.
V rámci tohto príspevku nazrieme do „života“ konkrétnej školy, subjektu, ktorý sa snažil vzdelávať deti pod súčasným Marťáckym vrchom v nadmorskej výške približne 800 metrov.
Nedá mi ešte nespomenúť jedno meno, ktoré sa spája s príbehom tejto školy, meno, bez ktorého by tento príspevok nevznikol a príbeh školy by zostal zabudnutý, založený niekde v šuplíku. A nielen príbeh školy, ale i mená ľudí, ktorí vynaložili enormné úsilie s jasným cieľom – vzdelávať.
Pod týmto menom sa skrýva pán Július Mokáň z Ochodnice, ktorý starostlivo uchoval zápisnice, kroniku a ďalšie dokumenty, ktoré vypovedajú náš príbeh školy na Petránkach. Za jeho ochotu podeliť sa o materiál patrí pánovi Júliusovi Mokáňovi veľké poďakovanie.
Materiál vo forme textu sa skladá z dvoch častí. Prvá časť pozostáva zo zápisníc rodičovského združenia z rokov 1938 – 1948. Druhá časť, kronika školy, je zasadená do obdobia rokov 1961 – 1973.
Prvá časť tvorená zápisnicami z rodičovských združení pôsobí až monotónnym dojmom, kde sa donekonečna rieši stavba školy, problémy s dodávateľmi a dochádzka žiakov. Priznám sa, že pri prepise som už občas strácal trpezlivosť, pretože čítať donekonečna tie isté problémy nepôsobilo na mňa príliš pozitívne. Naopak, druhá časť – kronika predstavovala ďaleko živší materiál, popisujúci taktiež „staré – známe problémy“ zo zápisníc, napriek tomu v texte nájdeme množstvo zaujímavostí z bežného života v škole.
Príspevok o škole do veľkej mieri tvorí doslovný prepis materiálu z dôvodu zachovania autenticity.
Chudobná osada Petránky
V príspevku s názvom „Musia obchádzať predpisy, aby mali školu“, ktorý vyšiel dňa 09. júna 1937 v novinách Novosti nachádzame prvé zmienky o škole na Petránkach.
„Na Kysuciach potrebujeme nezbytne viac škôl. Pravda, od prevratu sa tu mnoho vykonalo, ale to
všetko ešte nestačí. Kysuce majú svoju špeciálnu školskú otázku. Na počet obcí je síce škôl pomerne dosť, ale obce väčšinou sú roztrúsené po kopaniciach, často od stredu obce vzdialených na niekoľko kilometrov, takže návšteva školy robí veľké ťažkosti. Len také Krásno má 46 osád, vzdialených od centra až 10 km. Tried je málo a sú umiestené nedostatočne v sedliackych chyžiach s malými oknami, hlinenou podlahou a s lavicami posbíjanými z dosák. Aby boli odstránené aspoň najkrikľavejšie nedostatky, bolo by treba 55 tried.
V niektorých obciach chýbajú až štyri triedy. Chudobná osada Petranky, vzdialená od Ochodnice 6 a
od Zákopčia 4 km, má 70 detí, ktoré navštevujú školu veľmi nepravidelne, najmä v zime. Materská
obec sľubuje im už 13 rokov školu, ale sľub zostáva iba sľubom.
Zaujímavé je, ako si niektoré obce na Kysuciach pomohly od nedostatku škôl. Stavať riadnu školu, to znamená nielen mnoho peňazí, ktorých obce nemajú, ale aj dodržanie rôznych predpisov
hygienických a stavebných, schválenie plánov a mnoho prosieb. Preto si občania pomohli
krátkym spôsobom. Postavili v poslednom čase v Zákopčí, Oščadnici a Vreščovači drevené chaty a keď v starých miestnostiach nebolo už možné vyučovať, požiadali, aby chaty boly uznané za školy.
Toto boli nútení podniknúť, lebo školská stavebná správa by stavbu drevených škôl neschválila. Keď je postavená pred hotovú vec, nemôže už pravda nič robiť. Je to síce obchádzanie predpisov, ale preca len lepšie, ako keby sa vôbec nič nestavalo. Sú vyhliadky, že tento stav bude preca len zlepšený, lebo budúceho roku má byť na Kysuciach postavené niekoľko moderných školských budov s dostatočným počtom tried.“1
Novosti
