Profesor Albín Vrteľ je významnou osobnosťou Kysúc a najmä mesta Čadca, avšak dnes si naňho málokto spomenie. Narodil sa 6. 7. 1917 priamo v centre, v štvrti zvanej Záplotie, ktorá zanikla pri prestavbe centra mesta a výstavbe štátnej cesty č. 11 v smere na Žilinu. Do Čadce sa počas svojho života pravidelne vracal, pričom si ako miesto útočiska zakúpil tradičnú malú dreveničku v osade u Krkošky, ktorá stojí dodnes. Pán profesor zomrel 22. 10. 2000, teda pred dvadsiatimi šiestimi rokmi. Spolu s ním odišli aj jeho spomienky na Čadcu jeho mladosti – na Čadcu, v ktorej chodieval nakupovať petrolej k židovským obchodníkom na Štefánikovom námestí a počúval odbíjanie zvonov Kostola sv. Bartolomeja spoza ich chalúpky na Záplotí či z tieňa líp na starom rímskokatolíckom cintoríne, ktorý tak ako jeho drahé Záplotie navždy zmizol. Existujú však zápisky jeho spomienok, ktoré sám napísal a ktoré ako krátky článok vyšli v periodiku Kysucký kalendár v roku 1994. Ten vydalo P.L.P. – T.K.K. a jeho zostavovateľom bol pán Ladislav Paštrnák. V tomto článku by som chcel ponúknuť doslovný prepis tohto textu, nakoľko ho pokladám za veľmi hodnotný. Nechajme však už spomínať samotného pána profesora, ktorý nás prevedie Čadcou svojej mladosti.
Rodina Vrteľovcov v roku 1929, fotená pri dome na Záplotí. Albín by mal byť prvý chlapec vľavo.1
Mesto môjho detstva
V istý horúci augustový deň, pri blúdení rodným mestom ocitol som sa zrazu na blízkej Májovej ulici. Vábivá reklama pivárne ma zlákala do otvorenej záhrady. Sprvoti som si ani neuvedomil, že som vlastne vkročil na náš „dedičný“ pozemok. Na vlastný, ako cudzinec, a či dávny vlastník, už na cudzí? Neviem. Už ani jedno – ani druhé. Sadol som si s plným pohárom speneného piva. Chcel som si oddýchnuť – chcel som byť sám. Ale neostal som sám doslova, lebo odrazu ma prepadol roj myšlienok, bzučiaci dávnymi spomienkami. Ich príval ma premohol. Nebránil som sa, naopak privrel som oči, aby som ich trocha podržal, zoradil. V duchu som sa menil na desaťročné chlapča.
Rodný dom Vrteľovcov stojaci pod starým rímskokatolíckym cintorínom.1
Čadca bola vtedy tiché, pokojné mestečko, akoby zabudnuté svetom. Bez fabrík a priemyslu. Súkenka už bola zlikvidovaná. Neexistovalo námestie a stred mesta pretínal potok tečúci až od Vojtovských hrebeňov. Kde – tu bol preklenutý chatrným mostíkom. Oproti kostola, na mieste starého mýta s krčmou a veľkým dvorom pre vozy a kone, práve stavali honosný mestský dom i so svetelnými hodinami. Potom začali spevňovať potok a postupne naň položili betónovú deku. Až takto akosi vzniklo aspoň skromné námestie. Po večeroch a nedeliach sa na ňom živo korzovalo. Potom sa tu odbavovali jarmoky, procesie a všakovaké politické agitácie. Pri regulácii sa pracovalo vo dne v noci. Robotníci boli poväčšine Nemci kdesi od Sliezka, ktorý vbíjali hrubé, drevené pilóny do zeme. Ako som rástol – nízke, drevené domce na námestí postupne nahrádzali honosnejšie, poschodové domy. Bukovanov, Rehákov, Hirschov, Weicherzov, Menkynov, Závodského, Langfelderov a ďalšie, vinúce sa hore na Pánsku – teraz Palárikovu – ulicu, až hore po Palárikovu dvoranu. Túto budovu začali stavať v roku 1925 na takzvanej Sihelke. Pretým sa tu krútievali kolotoče, stávali cirkusy i futbal sa hral. Mal som osem rokov, keď sa kládol základný kameň pre náš prvý významný stánok kultúry Matici slovenskej. Pamätám sa dobre na výrazné gestá a zvonivú hlas slávnostného rečníka, ktorý veľkému davu ľudí pripomínal význam tohoto dňa. Tribúna bola ozdobená čečinou, kvetmi, obrazmi i prápormi. Poniže stáli sokoli, orli, hasiči, četníci v uniformách a veľa nás školských detí. Zo slov rečníka som vtedy máločo porozumel, väčšmi ma strhol mohutný zbor mužského spevokolu. Na tento deň som myslel v živote ešte veľa ráz. V iných súvislostiach. S vtedajším rečníkom Dr. Štefanom Krčmérym som mal oveľa neskôr totiž príležitosť rozprávať sa mnoho o všeličom i o našej čadčianskej Matici, keď som sa s ním po mnohých rokoch bližšie stretával už ako člen rodiny Krčméryovskej. Ako jeho zať – manžel dcéry Jely. Viem, že veľmi ho potešilo, keď som mu spomínal, ako sa neskôr v našej čadčianskej Matici rozvíjal kultúrny život, významný nielen pre Čadcu, ale pre celé Kysuce. Neskôr k Palárikovmu domu pristavili Okresný úrad. Dôstojnú budovu. Naproti stála štýlová Židovská synagóga, obostretá radom košatých gaštanov. Veľká škoda, že vtedajší páni nemohli alebo skôr nechceli zabrániť jej nezmyselnému zbúraniu. Práve tak necitlivo priam vandalsky vo svojej nepríčetnej horlivosti zlikvidovali menší historický židovský cintorín. Rozbúrali i katolícku faru – túto vzácnu národno – historickú pamiatku, odkiaľ vzišlo prvé prevolanie slovenskej revolučnej rady. Veď práve kontrast moderného, honosného „paláca“ mestského domu s nízkou, ešte šindľovou strechou starej farárskej kúrie, mohol tvoriť zaujímavú architektonickú spojitosť vo vývoji mesta. Aj originálnu prvotnú budovu Palárikovho domu museli neskôr riadne sfušovať a premeniť na akési moderné „kultúrne“ humno! Čo potom i z toho mála historického cenného, alebo zaujímavého v našom meste zostalo?
Palárikova ulica v mladosti Albína Vrteľa. Kultúrny stánok Čadce, Palárikova dvorana stojí vpravo, v pozadí priečelie štýlovej židovskej synagógy.2
V Čadci boli vtedy tri hotely s veľkými kaviarňami. Hotel Reich, Politzer a Klappholz – ten bol na stanici. U Reicha bola tiež veľká sála, kde sa hrávalo kino, divadlá a kde sa konali i plesy. V kaviarni stál biliardový stôl. V tejto hre vynikal pán Riška – poštár a muzikant, ktorý aj v matičnom orchestri hrával na base. U Reicha som videl aj prvé pohyblivé kino. Okrem spomínaných hotelov bolo v Čadci aj veľa krčiem. Dokonca som ich narátal až dvadsaťjeden! Spomeniem len majiteľov niektorých: Grochal, Šimek, Cisárik, Šeliga, Treskoň, Polák, Schnírer, Sventek, Bukovan, Scheinberger, Scheimann, Schlamovitz a tak ďalej. Práveže zároveň s nimi pribúdali aj pravotári. Politzer, Háás, Hranec, Bolgár, Poradovský, Gerö a iní. Pravot bývalo na Kysuciach vždy dosť. Najrušnejšie boli pondelky. Vtedy bývali pravidelné trhy, ale handlovalo sa aj na krčmárskych dvoroch, alebo na vyhradenom trhovisku. Jedno také dobytčie trhovisko bolo na mieste, kde je teraz postavený Dom kultúry. V krčme u Schnírera bolo vždy ľudí do prasknutia. Konský handliari zapíjali „oldomáš“ alebo sa len tak potužovali. My chlapčiská sme si kúpili u Kranca smradľavé guľky a nebadane sme ich štuchli chlapom pod nohy do tej najhlučnejšej zábavy, potom sme sa škodoradostne uškierali keď ľudia húfne opúšťali krčmu a krčmár nazlostený napochytro vetral miestnosť. O chvíľu bola zase plná...
Profesor Albín Vrteľ ako 50-ročný.3
Lipscher mal veľkoobchod s liehovinami i sodovkáreň a za domom veľkú záhradu s nádhernými jabloňami, žltými i šťavnatými jablkami. Bol to náš „revír“. Jeho žena Lipscherka chodievala s čiernym dlhonohým hladkosrstým psiskom. Vravelo sa, že s ním aj spáva. Ked tak ráno išla k Mikušovi, mäsiarovi, aby mu nakrájala chudej šunky, vedeli sme, že i pre nás nastanú hody. Toho tučného, odrezkov sme vždy dostali za korunu plnú škarnicľu (papierové vrecko). Na mestskom dome viedol reštauráciu zas pán Červenka – Moravák. Istý čas vo vedľajších miestnostiach bola aj verejná knižnica. Vtedy u Červenku v sezóne hrávali i Berkyho cigánska kapela zo Žiliny. V dolnej časti námestia v starom, nízkom, drevenom dome mal obchod s miešaným tovarom pán Ferdinand Hirsch. Bol to vtedy tuším jediný kresťanský obchod v Čadci. Vedľa neho v lete i v zime vlastne po celý rok stávali v rade predavačky s plnými košmi ovocia. Volali sme ich hruškárky. Zeleninu a ovocie predával zas ujo Vrba, Štross a dobre známa tetka Tokaríčka. Obchodník Hirsch sa neskôr presťahoval do vlastného novo vystavaného domu hneď naproti. Nestačil však konkurovať veľkoobchodníkom Weimannovi a Löevemu, obchod s miešaným tovarom zrušil a otvoril si papiernictvo na Mestskom dome. Obchodné priestory vo vlastnom dome prenajal novej banke. Ferdinand Hirsch bol aj čadčianskym starostom. Bol to vzácny, zápalistý národovec a kultúrny pracovník a pre rozvoj mesta spravil ozaj veľa. Jeho deti Róbert, Milan a Zorka patrili vždy k našim verným kamarátom. Na mestskom dome si zriadil tlačiareň Ferdo Procházka. Často som ho navštevoval. Vedel veľmi zaujímavo rozprávať. Tiež mi vytlačil prvé moje vizitky, ktoré som dlho využíval pri umeleckých kontaktoch. Uňho sa vyučil aj Jožo Belovič, neskorší riaditeľ západoslovenských tlačiarní. V prízemí boli i ďalšie obchody. Budúcnosť viedol pán Schvacho, bola tam predajňa obuvi, kvalitná cukráreň Lukavského i dobre známy obuvník Pišta Jurčacko. Starý mládenec obetavý člen hasičského spolku, a neprekonateľný kuchár gulášov v prírode.
V blízkosti Kysuce stál sivý, pozdĺžny dom – stará pošta. Keď sa presťahovali do novostavby Mestského domu, otvoril si na jej mieste firmu mäsiar Blendovský. Prišiel odkiaľsi zo Sliezska. Bol to silný, urastený veľmi sympatický človek. Ale vrátim sa ešte k spomínanému námestiu. Povedľa pani Tokaríkovej mal mäsiarstvo pán Hulyak. I ten bol začas čadčianskym richtárom. Potom Jožko Menkyna hodinár a zlatník. V malom krámku holil a strihal Schwartz. Obchody stáli na námestí v rade. Spomeniem iba niektoré z nich. Rožný dom Langfelderov staval i môj otec. Bola v ňom trafika. Pán Jesenský predával strižný tovar a v budove sa usídlila aj prvá predajňa Baťu. Naproti v rade pekný dom Lacku s obchodom s látkami, Neumannovo mäsiarstvo i Slovenská banka. Emil Taub hneď povyše ulice mal zas tlačiareň i papiernictvo. U neho vždy vysedával niektorý s učiteľov. Najčastejšie náš Ladislav Szántó s Petrom Jilemnickým. Ľudovít Štetina z rodiny Štetinovcov, oddaný priaznivec futbalu, obchodoval s oblekmi. Vidím i pekára pána Kompánka s jeho červenou tvárou a krátko ostrihanými fúzikmi, ako vyzerá cez nízky oblok, pozoruje rušnú Pánsku ulicu a horlivo beseduje so známymi. Ešte veľkoobchod s miešaným tovarom pána Weimanna a už sme pri Bentschatovej lekárni. Prvej v Čadci. Na cintoríne sú zachované pomníky predkov tejto rodiny. Boli to Nemci s ich dcéra Thea, síce veľmi pekná, pre svoju povýšenosť akosi nepatrila medzi nás, hoci tiež chodila do židovskej školy. Povyše Scheimannovej krčmy v starom dome bývali Špaldoňovci. Fero i Emil, neskorší vyštudovaný a významný akademici patrili tiež medzi našich dobrých kamarátov. Najstarší Janko Špaldoň bol taxikár. So svojou vernou Tatrovkou nám sták vždy k dispozícii. Mohol mu konkurovať len starý zhrbený od ťažkých kufrov, nosič Samko. Chudobný, statočný žid, vždy ochotný, pobývajúci väčšinou na stanici, aby si zarobil na chlieb. Náš Samko bola rázovitá a obľúbená postava, ktorá dnešnej Čadci chýba.
Pohľad na Štefánikovo námestie v čase, keď mal Albín Vrteľ 18 rokov.2
Hneď vedľa synagógy býval čadčiansky rabín Heilbraun. Jeho hlboký bas – „basso profundo“ – sa niesol zo synagógy až na ulicu. Bol nenahraditeľným členom matičného speváckeho zboru a neraz vypomáhal i v katolíckom kostole v zbore, ktorý viedol Anton Cíger. Isteže, dnes by to bola rarita, ale vtedy to bola bežná vec. Po prvej svetovej vojne bola v Čadci umiestnená i vojenská posádka P. pl. 41 zo Žiliny. V čerstvo vysadenej mladej lesnej hôrke si vojaci postavili drevené kasárne. Keď vojsko bolo odvolené, baráky si čadčania zreparovali a tak vznikla útulná rekreačná osada pre deti. Volali sme ju „kolónia“. Myslím, že spočiatku ju viedli tzv. Školský bratia, katolícky rád vychovávateľov mládeže. Neskôr kolóniu viedol i učiteľ Ondrej Jariabek, ktorý tam býval. Policajt v malom meste je vždy uznávaná autorita, ale niekedy a stával aj terčom úsmevov. Pamätám sa na piatich. Najstarší pán Procházka – otec známeho Ferdu, tlačiara bol azda zo všetkých najautoritatívnejší. Sedával na úzkej lavičke pred Reichovým hotelom, pod sochou sv. Jána. Nič neušlo jeho pozornosti. Ešte sa musím vrátiť späť na miesta, kde voľakedy stával môj rodný a jeho Záplotie, Žarec. Žiaľ v spleti novostavieb a panelákov neostalo po ňom ani stopy. Iba názov ponechali tejto dnes rozsiahlej štvrti mesta. Darmo by som hľadal stopy starého cintorína, rodného domu i dosť nahnutej, košatej hrušky, nášho pľacu s úzkymi medzierkami medzi chalupami, kde sme sa toľko hrali na schovávačku aj iné pestvá vyvádzali. Kadeže viedla strmá cesta okolo starej Valaškule na Kyčeru až po poslednú Oravcovú chatrč? Pamätám, ako sa jeho syn Lajoš vyštveral na štít elektrického vedenia. Chcel sa poelektrizovať! Pred našimi očami sa mu obe ruky prilepili o drôty, začali sa páliť a škvariť, až sa na koniec samé odlepili a Lajoš sa s krikom zosypal zo strechy – tuším rovno do nášho hnoja. Veľmi dlho potom nosil boľavé ruky v obväzoch. Šťastie, že prúd nebol smrtiaci. Od Oravca už potom nebolo ďaleko k známej kaplnke, ktorá chránila mohutnými lipami dodnes stojí neporušená ako spomienka či symbol vtedajšej ľudskej pokory. Druhá cesta by mala viesť zase do Kúta – malého lesíka, preriedeného malinčím a ostružinami, obľúbeného miesta našich detských šantení. Okolo Lučanovej a Králikovej usadlosti až k pekne murovanému domu pána Horeličana bola príjemná prechádzka. Otec Horeličan bol železničiar, hrával pekne na trúbku.
Pomaly sa stmievalo, keď bolo treba pobrať sa hore do Krkošky, do našej drevenej chalúpky, ktorá sa teraz stala naším jediným kysuckým azylom. Naša chalúpka „jednohubka“ ako ju nazývame nás priťahuje akoby pupočnou šnúrou. Cestou okolo cintorína nemôžem odolať a musím zastať vo vďačných myšlienkach pri hrobe rodičov i brata Joža. Spoza mnohých pomníkov ako by sa mi znova prihovárali dávni susedia, priatelia i známi. Ich tváre a mená mi ešte nevymizli z pamäti a s nimi ani to dávno ušlé detstvo v rodnom kraji...1
Malé slovo na záver
Profesor Albín Vrteľ je bezpochyby významnou osobnosťou Kysúc a jeho rodného mesta Čadca. Do Čadce sa vracal počas celého svojho života, pričom jeho rodná Čadca naňho trochu neprávom zabudla. Nenájdeme tu ulicu ani jednoduchú bustu, ktorá by mohla byť umiestnená na mieste jeho niekdajšieho rodného pľacu na Záplotí. To stávalo, čoby kameňom dohodil, od Mestského domu a kostola sv. Bartolomeja, ktorý bol srdcom mesta, aké poznal ako mladý. Kysuce sú domovom mnohých významných osobností. Niektoré sú lokálne, ale niektoré sa preslávili aj za hranicami nášho regiónu. Je nesmierne dôležité si ich pripomínať a nezabúdať ani na jednu z nich.
Profesor Albín Vrteľ, ako si ho ešte Čadčania pamätajú.1
Autor príspevku: Lukáš Kubiatko.
Dátum zverejnenia: 19. október 2026.
Zdroj informácií: 1Kysucký Kalendár 1995. P.L.P. – T.K.K., 1994, ISBN: 80-900488-7-0.
Zdroj fotografií: 1Záber z knihy Husle s dračou hlavou. 2Súkromná zbierka Lukáša Kubiatka. 3Fotografia Albína Vrteľa dostupná na odkaze.
